Choreograf Peter Mika: „Nevedel som, akú váhu prikladám spomienkam.“

Peter Mika. Foto Samy.

Autor Katarína Zagorski

Divadlo Štúdio tanca má dvadsať rokov, na vytvorenie prvej jubilejnej premiéry povolalo tých najlepších: za domácu scénu skladateľa Petra Zagara a zo zahraničia choreografa Petra Miku. Rodák z Michaloviec žijúci v Španielsku je jedným z našich najúspešnejších tanečných umelcov. Jeho Ghost/Prízrak je od konca februára v repertoári divadla.  

Do Bratislavy ste prišli v 90. rokoch z Michaloviec s Jánom Ďurovčíkom. Čo prinúti folkloristu preskočiť na moderný tanec?
Keď Jano Ďurovčík začal študovať na VŠMU v Bratislave, ja som bol ešte vo folklórnom súbore Zemplín. Vracal sa k nám na víkendy, ukazoval, čo sa tam robí, ja som si to obzeral a zapáčilo sa mi to. Nakoniec som sa rozhodol, že pôjdem aj ja študovať. Mal som možnosť absolvovať tréningy moderného tanca a po prvom roku na odbore ľudového tanca som naň prestúpil. 

S Ďurovčíkom ste pokračovali aj v kultovom Balete Torzo, jeho tanečníci boli považovaní za výkvet moderného tanca.
Stretli sme sa tam taká dobrá zberba, chalani aj baby, všetci celkom talentovaní ľudia a chuť urobiť niečo spolu – to bol motor Baletu Torzo. Jano má schopnosť presvedčiť ľudí, dať ich dokopy s nejakým cieľom. Bol som však prvý, čo z Torza utiekol, ku koncu tretieho ročníka som dostal angažmán v Nemecku.

Ako k tomu prišlo?
Na VŠMU prichádzalo veľa zahraničných choreografov, s ktorými sme mali ako študenti možnosť pracovať. Jeden z nich, Bruno Genty, ma pozval do projektu v Rakúsku, kde som sa stretol s tanečníkmi a neskôr aj s choreografom Ruiom Hortom z nemeckého S. O. A. P. Dance Theatre, v tom čase svetoznámej skupiny na vysokej úrovni, v ktorej som potom pôsobil.

Čo bolo ďalej?
Vo Frankfurte som bol štyri roky, potom vznikla druhá Ruiova skupina v Mníchove, do ktorej prizval z pôvodnej skupiny Olgu Cobos a mňa. V poslednom roku života v Mníchove došlo k stretnutiu s britským choreografom Russellom Maliphantom. Začal som pôsobiť u neho v Londýne a popritom robiť vlastné choreografie, veľa som tiež učil.

Splnil sa vám sen, s kým ste chceli pracovať?
Áno, to boli práve Rui Horta a Russell Maliphant. Rui ako choreograf kompozičný, dbajúci na to, ako dať dokopy divadelné scény a predstaveniu určitú linku, charakter. Russell sa venuje viac kvalite pohybu a fyzického prejavu cez rôzne techniky, v jeho dielach je pohyb hlavným protagonistom. Tí dvaja pre mňa mali najväčší význam, bolo to také kompletizujúce vzdelanie.

Čo vás najviac ovplyvnilo v zahraničí?
To, že človek je viac-menej odkázaný na to, čo vie a môže dokázať. Takže nadobudnutie sebavedomia, uvedomenie si, kde sú moje limity aj výhody, na základe toho si vybudovať svoj prejav, nájsť spôsob, ako môžem ako interpret a neskôr pedagóg a choreograf existovať.

Ako vznikla skupina CobosMika Company?
Založili sme ju s Olgou Cobos ešte v Nemecku. Keďže Olga je Španielka, po pár rokoch sme sa presťahovali do Palamós. Stále tvoríme, ale je to teraz len jedna z aktivít, ktorými sa CobosMika Company prezentuje. Je to už desať rokov, čo sme založili tanečné edukatívne centrum CobosMika SEEDS.

Ako funguje?
Nemali sme stálu cvičebňu, čo bolo aj jedným z dôvodov, prečo centrum vzniklo. V roku 2008 sme našli priestory, a keďže skupina pracuje len v určitých mesiacoch, zvyšok roku sme začali napĺňať kurzami a workshopmi. Momentálne máme kanceláriu s dvoma pracovníkmi, dve sály a päť stálych pedagógov. V hlavnom edukatívnom programe sú žiaci celoročne. Robíme aj pre základné školy, dosiahli sme, že v povinnom vyučovacom čase majú kurz tanca a my dodávame pedagógov aj učebné osnovy. Vytvárať podhubie, nové publikum, sa musí začať odmala. Vedieme kurzy pre stredné školy a pracujeme s dvoma vysokými školami formou seminárov o súčasnom tanci a umení.

So Slovenskom udržujete kontakt prostredníctvom Divadla Štúdio tanca, je to už vaša tretia spolupráca. Ako ju hodnotíte?
Keď idem do nejakého súboru niečo vytvoriť, je to na päťdesiat percent risk. Je daný skladateľ, svetelný technik, scéna, tanečníci, ja len prídem s témou a musím ju adaptovať na dané podmienky, vždy je tam priestor, ktorý neovládam. Musím zobrať to, čo je, a pripraviť to na takú úroveň, aby sa mi to páčilo a hlavne aby bol objednávateľ spokojný.

Môžete porovnať tanečníkov tu a v Španielsku?
Od tanečníkov vyžadujem, aby bolo cítiť ich svojský prístup, talent, techniku, charakter. Potom môžem povedať, že nikto iný by to lepšie neurobil. S inými tanečníkmi by na základe toho istého procesu vzniklo niečo úplne iné. Nevedel by som povedať, či je to lepšie alebo horšie.

A technicky?
Technika je subjektívny názor. Keď vidím, že určité pohybové väzby nespĺňajú, čo by som chcel, tak automaticky, bez akéhokoľvek súdenia to človeku prispôsobím, aby v tom, čo vie a čo mu najviac ide, vynikol. Pre mňa je dôležitý finálny výsledok na javisku.

O čom je Prízrak?
Prízrak je úvaha založená na vzťahu s jedným priateľom, ktorý zomrel. Skúsenosť toho, ako sme sa poznali a po tom, keď už tu zrazu nebol. O tom, aké máme sny, túžby a čo znamenajú spomienky. Možno keby som ho nepoznal, keby som nezažil jeho skon, ani by som si neuvedomil, akú váhu prikladám svojim spomienkam. Na základe nich si uvedomujem, čo by som chcel, alebo čo už nechcem, aby sa opakovalo. 

Ako obvykle tvoríte?
V posledných rokoch sa snažím robiť veci, ktoré majú niečo spoločné s mojím svetonázorom. Či sa ľudia s tým stotožnia, alebo z toho vyplynie, že som nejaký divný tvor, pre mňa nemá až taký veľký význam, nie je to môj cieľ. Možno je to výsledok, ale najväčšiu prioritu má pre mňa úprimnosť toho vyjadrenia.

Zachytili ste kotlebovskú kauzu Štúdia tanca?
Tak trochu z novín, z internetu. Nepoznám všetky detaily, ale viem, že tu s ním mali veľké problémy.

Deje sa niečo podobné v Španielsku?
Veľkou témou je osamostatnenie Katalánska, jedného z najbohatších regiónov. Dodáva asi dvadsať percent HDP do štátnej kasy, Španieli nechcú, aby sa oddelilo. Pre Kataláncov je zase dôležité mať svoju kultúru, jazyk a vzdelávanie, aby boli iní ako zvyšok Španielska. Popritom sa vynárajú všelijaké aspekty spojené s fašizmom, Španielsko bolo pred štyridsiatimi rokmi pod Francom diktátorský štát. Ešte cítiť tie autoritatívne tendencie, aj vo vzťahu k umeniu.

Cítite sa skôr ako Španiel či Slovák?
Cítim sa ako Európan.

Zostávate žiť v zahraničí? Aké máte ďalšie plány?
Mám rodinu, takže určite nejaký čas v Španielsku ostanem. Či to bude nastálo, neviem. Mám ešte plány s centrom a možno aj trochu odbočiť od tanca, ísť do spolupráce s inými druhmi umenia. Pohybu sa venujem vyše dvadsať rokov a cítim, že je čas načerpať novú energiu a nápady, už som ten tanec predoloval dosť.

Čo by ste robili, keby ste neodišli z Michaloviec?
Určite nejakú tvorivú prácu. Potrebujem vidieť, že to, čo robím, sa na niečo premení, má nejakú hodnotu, zmysel a je to vystavané na konfrontácii s inými ľuďmi.

Ste úspešný choreograf, pedagóg a mimoriadne skvelý tanečník…
Optické triky.

Dajú sa ešte niekde vidieť?
Nie, už som skončil. Ja som strašne veľa tancoval. Necítil by som sa dobre, keby som mal vyjsť na javisko s pocitom, že nie som pripravený a nemám čas sa pripraviť, mám toho strašne veľa. Tak som si uvedomil – budeš to robiť poriadne, alebo s tým radšej sekni, však tých tanečníkov je hromada po celom svete a určite niektorí sú aj lepší, nadanejší a výraznejší.

Koho si rád pozriete?
Stále mám rád, čo robí Russell Maliphant, Sidi Larbi Cherkaoui, DV8 z Londýna. 

Čo folklórny súbor Zemplín?
Zemplín sa mi bude vždy páčiť.  

Peter Mika je absolventom VŠMU v Bratislave. Počas svojej profesionálnej kariéry pôsobil v tanečných súboroch Torzo v Bratislave a Bruno Genty v Paríži, v tanečnom divadle S. O. A. P. vo Frankfurte, Rui Horta Stage Works v Mníchove a Russell Maliphant Company v Londýne. Je nositeľom ceny Nadácie Rudolfa Nureyeva z 8. medzinárodnej súťaže v Paríži, „Tanzförderpreis” Mesta Mníchov 2002 a 2. miesta na Medzinárodnej súťaži sólovej choreografie v Stuttgarte. Pôsobí ako pedagóg na Baletnej akadémii v Stockholme, Stage International de Danse vo Voirone, Studio Harmonic v Paríži a mnohých ďalších mestách Európy. Spolu s Olgou Cobos riadi vlastnú CobosMika Company v španielskom Palame a od roku 2010 je riaditeľom formácie Cobosmika SEED’s. Článok vyšiel v Denníku N.