Tři otázky pro Martu Polákovou o novém studijním programu na bratislavské VŠMU

foto: Karolína Kamenská

Autor Jana Bitterová

Co nového přináší studijní plán Taneční divadlo a performance na VŠMU?
Program je koncipovaný spôsobom, ktorý zodpovedá súčasnému vývinu jednak vysokoškolského tanečného školstva, ale aj praxe v Európe, respektíve možností uplatnenia sa tanečníkov v profesii. Žijeme v dobe, keď sa čoraz viac umelecká tvorba presúva z kamenných súborov na zoskupenia či jednotlivcov, ktorí fungujú v slobodnom povolaní a musia si sami vytvárať príležitosti pre uplatnenie sa – nie je to vôbec jednoduché, ale je to dnešná realita spôsobu financovania umenia a umeleckej tvorby. Na Slovensku kamenného tanečného telesa nehrozí, ale vznikol Fond na podporu umenia, ktorý bude fungovať práve týmto spôsobom. Preto je program vytvorený tak, aby mladých tanečníkov pripravil na túto situáciu po všetkých stránkach. Predovšetkým, aby boli nielen interpreti, ktorí čakajú, kedy im kto prácu ponúkne, ale aby boli tvoriví a do istej miery (nie každý je toho samozrejme schopný) aj sebestační, ale najmä aktívni. To predpokladá predstaviť im nástroje ktorými tanec narába tak, aby ich mohli tvorivo využívať, učiť ich tvorivému mysleniu a chápaniu situácie, v ktorej sa súčasné umenie nachádza, aby históriu nekopírovali, ale vedeli z nej čerpať podnety pre svoje vlastné umelecké vyjadrenie. Program je teda zameraný na súčasnú tvorbu a jej prezentáciu. Tým sa odlišuje od existujúcich študijných plánov na VŠMU, ktoré sú zamerané na pedagogiku tanca a na choreografiu v tradičnom ponímaní.

Kdo budou hlavní pedagogové programu a jaká je jejich specializace?
Program som postavila ja a učím aj hlavný predmet spolu s kolegom Vladislavom Šoltýsom. Vyučujem na VŠMU viac ako dvadsať rokov a rovnaký čas sa venujem choreografii ako nezávislá choreografka. Študovala som Labanovu analýzu pohybu v New Yorku a tieto poznatky sa stali neoddeliteľnou súčasťou mojej pedagogickej i choreografickej praxe. Veľmi ma baví učiť tvorivé predmety, improvizáciu, choreografiu a performatívnu prax, pretože je to veľmi komplexná problematika, ktorá sa týka performancie a výrazu tanca, toho, čo tanečník svojím tancom hovorí. To ma núti stále hľadať nové inšpirácie a stimuly, aby som mohla motivovať študentov k objavovaniu ich vlastného prejavu. Vďaka internetu je dnes zdrojov už toľko, že sa ani nedajú obsiahnuť. Treba si nájsť vlastný systém, a aj to je niečo, čo ma veľmi baví. Labanova analýza pohybu je pri tom nesmierne užitočnou pomôckou. Vlado Šoltýs je vynikajúci tanečník, ktorý má veľa skúseností s tanečným divadlom v zahraničných súboroch. A momentálne máme v tíme aj doktoranda Juraja Koreca, ktorý je veľmi skúseným performerom, choreografom a v posledných rokoch sa intenzívne venuje rolfingu, čo dáva jeho pohľadu na tanec špecifický rozmer. Čo sa týka teoretických predmetov, nedávno na školu nastúpila Maja Hriešik, teatrologička, dramaturgička a režisérka, ktorá má vynikajúci prehľad o súčasnej dramaturgii a choreografii. Rátame aj s hosťujúcimi pedagógmi a choreografmi, ktorí budú pôsobiť na škole v rámci projektov.

Měli jste k vytvoření tohoto oboru nějaký vzor v jiných zahraničních školách?
Pred vytvorením programu som sa istý čas venovala štúdiu curricul prestížnych európskych tanečných škôl, veľa som diskutovala o programoch s pedagógmi a s tanečníkmi, ktorí na nich študovali, niektoré som navštívila, alebo na nich učila. Hovorím najmä o Trinity Laban, ArtEZ, P.A.R.T.S., CODARTS, ale aj o Fakulte tanca na Krakovskej univerzite. Boli to pre mňa cenné vzory, ktoré sú zároveň veľmi rozdielne, vychádzajú z odlišnej tradície. Pre mňa bolo dôležité vychádzať z nášho kontextu, preto som sa snažila vytvoriť niečo, čo by mohlo fungovať v našom prostredí, nadviazať na tradíciu, ktorú tu máme a zároveň sa napojiť na trendy, ktoré fičia okolo nás. Máme jedinečnú možnosť vytvoriť aj kooperácie s inými fakultami, keďže VŠMU tvoria okrem Hudobnej a tanečnej aj Divadelná a Filmová fakulta. Dnes je tanec súčasťou multimediálnych a multižánrových projektov, preto považujem za veľmi dôležité vytvárať na pôde školy takéto projekty a dostať tanečníkov do kontaktu so študentmi iných odborov. Otvára to totiž aj možnosť študentov tanca prinútiť viac rozmýšľať o tom, v čom je tanec špecifický, v čom je výrazová sila prostriedkov, s ktorými narába, a čím to všetko môže obohatiť multimediálne a multižánrové diela. V tom bude vcelku jedinečný trojsemestrálny predmet performatívny ateliér – nestretla som sa s takým predmetom na žiadnej menovanej škole.