Reaguje na: Venku je všechno lepší...
Dobrý den,
díky za vyslovení zamyšlení a pochyb, které možná visí nad českou taneční kritikou trochu jako dešťové mraky. Nechci se dlouze zabývat omílaným faktem, že recenze je subjektivní názor autora, který je pod ní podepsaný. Tak jako umělec zpracovává své myšlenky a zážitky, dělá to i publicista, verbalizuje svůj konkrétní zážitek do kontextu. Nevyslovuje žádnou pravdu ani nemluví za všechny diváky. Zúročuje své zkušenosti, vědomosti a kontext. Bohudík literární forma to umožňuje, i když nebude v každé větě podmětem zájmeno já. Má na to právo? Ano. Stejně jako umělec, vyjadřující se ve veřejném prostoru svým způsobem k vlastnímu vidění světa a společnosti. Také nemluví za všechny choreografy, a také získá nepochopené reakce na úhel svého pohledu.
Nicméně ke konstruktivní debatě: zajímalo by mě, jak byste nám doporučili, abychom se naučili psát a vidět jinak. Nemyslete si, že ty cesty již léta nehledáme, i když vám to možná nepřijde. Ale zřejmě se to nedaří. Zahraniční kritiky čteme, a že by to bylo někde úplně jinde, se podle mě říct nedá. Co je v zahraničí tak jiné? Kromě finančního ohodnocení? Má umělec v šuplíku návod na to, jak má správná kritika vypadat? Pokud ano, moc rádi bychom do něj nahlédli. Opravdu. Nedávný seminář Ulov realitu! zaměřený na toto téma nám také odpovědi nepřinesl. Jen pochyby.
Pevně věřím, že výsledkem podobných dialogů nebude jen demotivace těch, co se pokouší o zachování existence odborné reflexe navzdory vzájemnému nepochopení. Tak jako vy byste rádi konstruktivní argumenty a rady, budeme za ně rádi i my. Opravdu! Naprosto bezelstně. Jak jinak a lépe? Píšeme totiž z přesvědčení, že to oboru prospívá… pokud ale se taneční komunita rozhodne, že ne, tak motivace upadne, taneční publicistika opět umře a advokacie tance v rámci jiných uměleckých žánrů vezme za své. Kéž by za našimi zády čekaly fronty těch, kteří by o tanci v celé jeho šíři rádi psali odborné recenze, jež by se zavděčily všem, a to i několikrát do měsíce, aby nás mohli nahradit a dělat to lépe. Velmi rádi jim předáme žezlo a každého nadšeného recenzenta podpoříme a povzbudíme.
Různé hlasy volají po tom, aby novinář kritizující tanec či choreografii měl kromě teoretických znalostí a perfektního přehledu také aspoň nějaké zkušenosti i z praxe. Přitom naprostá většina z nás ji má. Možná je načase chtít po umělcích, aby nahlédli pod pokličku literární reflexe, zkusili si to. Nebo zkusili číst jinak, vnímat to, co tím chtěl básník říci, a proč asi. Třeba pak pochopí, v čem je možná zakopán pes, a třeba z nich vzejde nová generace pisatelů. Pak jim tuto radost rádi přenecháme!
P.S. množné číslo „my“ je sice správně česky použito, ale vyjadřuje můj osobní názor ;)
Milá Lucie,
Ďakujem za vašu reakciu. Rozumiem, že byť postavená do pozície toho, o kom sa píše, je veľmi zraniteľné a krehké. Preto chcem ešte raz zdôrazniť, že moja reakcia nie je spochybňovaním schopností českých recenzentov. Je jasné, že poznajú gramatiku, štylistiku, šikovne narábajú s jazykom. Majú teoretický prehľad, často praktickú skúsenosť. Moja reakcia už vôbec nie je tvrdením, že v zahraničí “je všetko lepšie”. Hovorím o Českej kritike, pretože tentokrát reagujem práve na ňu. Nemám pocit, že ju porovnávam s tendenciami niekde inde vo svete.
To, že je recenzia jednoznačne subjektívna aj bez písania v prvej osobe je asi zaužívaný názor. Ja si však myslím, že by mohlo byť možné subjektivitu artikulovať jasnejšie - určite aj bez štylisticky vyčerpávajúceho použitia prvej osoby jednotného čísla. Prirovnávate vzťah recenzenta k jeho kritike a umelca k jeho tvorbe - je to podľa mňa veľmi zjednodušujúce prirovnanie. V prvom rade, nie každý umelec vo svojom diele hovorí o svojom názore na svet. Napríklad my hľadáme cestu k tomu, ako každodennú realitu reflektovať čo najjasnejšie, ale bez toho, aby bola ovplyvňovaná našimi preferenciami. Inými slovami - “čo potrebuje existovať” skôr než “čo by sme my chceli aby existovalo”.
Okrem toho sa napríklad ja ako umelec zaujímam o to niečo tvoriť. Tvoriť pre mňa a mojich kolegov znamená nechávať vzniknúť niečo, čo doteraz neexistovalo. Nie sme tak kritikmi reality, možno ju skôr reflektujeme, hľadáme cesty, ako ju zobraziť, ako ju tak s nami divák môže spracovať inak, než verbalizovaním, logickou analýzou.
Kritik na druhej strane netvorí, píše o tvorbe niekoho iného. Reaguje na niekoho tvorbu, popisuje ju a hodnotí.
A práve tu sa pýtate - ako inak písať? Ako sa na dielo pozerať zakaždým inak? Možno pripomenutím si, že aj keď to, čo robíme, je profesiou, je to profesia náročná a nestabilná. Vytvárať je zraniteľný proces. Krehký. Vyžaduje si nekonečné hodiny práce, úsilia, sklamania, stracania a nachádzania cesty. Je to ako sedieť na vajíčku, zahrievajúc ho svojim telom, očakávajúc v napätí, čo sa vyliahne. Bude to drak alebo fénix, a ktorého z nich dvoch dnes naozaj potrebujeme?
Dnes sa podľa mňa oveľa viac v našej každodennosti zaoberáme produkovanim, skôr než tvorením. Produkt vzniká, aby uspokojil konzumenta. Produkt hodnotíme na základe toho, ako dobre sa predáva, ako naplnil očakávania konzumenta, či nie je pridrahý alebo či jeho kvalita zodpovedá popisu výrobku alebo služby a podobne. Takéto hodnotenie je opodstatnené, keď sa práve pozeráme na ekonomickú hodnotu a jej zodpovedajúcu kvalitu produktu. Keď sa však na tvorivosť, ktorá je pre umenie základom, začneme pozerať ako na produktivitu - strácame hodnotu pre umenie ako také. Pozeráme sa na to, ako niečo nie je to, čo si myslíme, že potrebujeme. Ako niečo nie je to, čo poznáme. Ako keď Exupéry namaluje v Malom princovi slona prehltnutého hadom, a “dospelým” sa páči alebo nepáči namaľovaný klobúk.
Je to podľa mňa trochu nebezpečná cesta - pozerať sa na umenie týmto spôsobom. A to nie len pre kritikov, ale hlavne pre nás, tvorcov! Obzvlášť v politickej klíme pravicového radikalizmu a neo-fašizmu - pretože práve v takomto prostredí sa umenie môže ľahko stať propagandou. Ako sa teda na umenie môžeme pozrieť skôr ako na priestor pre reflexiu, spracovanie cez vnem, zážitok, skúsenosť, emóciu. Priestor pre spravovanie reality inak, než cez jej analýzu a hodnotenie?
Samozrejme, že má kritik (a každý divák) úplne právo na svoj pohľad a názor - to myslím píšem aj ja sám vo svojom článku. A kritik sa sám pokojne môže rozhodnúť písať o diele ako o produkte skôr než ako o výsledku tvorivého procesu. V tom prípade však podľa mňa naozaj treba nie len zdôrazniť spomínanú subjektivitu, ale aj spriehľadniť kritériá, na základe ktorých je “produkt” hodnotený (teda jednoznačne subjektívne). Pretože tie sú pri pre mňa relevantných hodnoteniach produktov vždy jasné.
Práve v tomto kontexte sa vo svojom článku pýtam na návod na predstavenie, ktoré je “dobré” alebo “kvalitným produktom”. Asi to súvisí s tým, keď kritik píše o predstavení, akoby nebolo tým, čo on chcel vidieť. Alebo veril, že by mal vidieť.
Chcem ešte raz zdôrazniť, že si prácu všetkých vás - recenzentov - nesmierne vážim. Je to presne ako píšete, ťažká práca. A nie je ľahké a zrejmé byť k nej motivovaná. Mojim zámerom určite nie je demotivovať a mrzí ma, ak to je prvá reakcia naň. Každopádne tak sa cítim i ja - a asi je pár kolegov choreografov či tanečníkov, ktorí by mi dali za pravdu - keď sa naša už bez tak nesmierne náročná a často finančne nedocenená práca stane “banalizovaným produktom”.
Dnes je ťažké tanec tvoriť tak ako aj o tanci písať. Moja reakcia teda nemá byť demotivujúca a už vôbec nie je útokom na Českú kritiku. Má byť skôr pripomenutím, že sme všetci v tejto práci preto, že veríme - rôznymi spôsobmi - že tanec je nutný, dôležitý, relevatný. Možno by teda reflexie o tanci mohli byť viac spoločnou snahou k jeho priblíženiu divákom. Otvoreniu sa k tvorivosti - objaveniu neznámeho, možno nutného.
Petr K.
> Jenomže je tady druhá strana mince a tou jsou diváci, již, mohu-li se dopustit generalizace, bývají na oblastech spíše…Labutí jezero bez kontroverzí, otázek i inspirace