Nu Dance Fest: Široká škála prístupov k tvorbe

29. 12. 2014 reportáže

Autor Sandra Polovková

Bratislava je v oblasti tanečného umenia špecifická tým, že každoročne na prelome jesene so zimou prebiehajú v tesnej nadväznosti dva tanečné festivaly medzinárodného charakteru: Bratislava v pohybe a Nu Dance Fest.
Ostatný ročník Nu Dance Festu prebiehal v termíne 4. až 9. novembra 2014. Hlavný program, ktorý sa odohrával v priestoroch a4 – priestor súčasnej kultúry, zostavovala dramaturgička a autorka festivalu Petra Fornayová poprvýkrát v spolupráci s dramaturgickou radou v zložení: Sláva Daubnerová, Lucia Holinová a Ján Šimko. Off program festivalu tvorila prezentácia site-specific tvorby s názvom Vitríny, v kurátorskej réžii Petra Šuleja. Vitríny sa odohrávali v oblokoch Poľského, Balassiho, Francúzskeho a Bulharského kultúrneho inštitútu a ich cieľom bolo oživiť „genius loci“ daného priestoru. V priestore Foajé, v dňoch 5. až 7. novembra, boli v rámci off programu festivalu premietané projekcie súťažných a nesúťažných tanečných filmov, v rámci súťaže o najlepší český a slovenský tanečný film 2013/2014.
Program Nu Dance Festu sa každoročne skladá najmä z produkcií, ktoré pracujú experimentálne, mnohokrát prekvapujú formou. Cieľom je zakaždým ponúknuť divákom produkcie nezávislého divadla. Inscenácie tanečného, pohybového, fyzického divadla, ktoré pracujú s jasným názorom a v mnohých prípadoch, sa vyjadrujú komentárom ku konaniu ľudí v spoločnosti. Zahraničné experimenty Hlavný program 9. ročníka tvorilo symbolicky deväť inscenácií. Prvý deň festival hostil inscenáciu Anticamera talianskeho umeleckého zoskupenia Gruppo nanou. Anticamera na javisku nesprítomňuje príbeh. Predstavuje polohy a pózy človeka, ktorý je zakaždým ovplyvnený prostredím, spoločenskou ideológiou, a súčasne možnosti, akými sa zvyknú ľudia pred týmito faktormi chrániť. V úvode inscenácia sprítomňuje mestské prostredie prostredníctvom scénografickej plochy – škatule, v ktorej je uzavretá žena. Bez akéhokoľvek náznaku zápasu – teda je dobrovoľne uzatvorená v priestore niekoľkých stien. Pomocou rôznorodých, avšak obmedzených pohybov v útlom priestore, ktorého výtvarná stránka prejavuje atribúty luxusu, predstavuje performerka ženskú identitu v dnešnom svete, ktorá sa odkláňa od tradičného vnímania ženy. Inscenácia v celej svojej štruktúre dôkladne pracuje s výtvarným a pohybovým minimalizmom, najmä prostredníctvom využitia svetelného dizajnu a hudby. Minimalizmus sa však v nasledujúcom výstupe, prezentujúcom magickosť, kúzelnickosť sveta, rozpína. Performeri primárne pracujú v absolútnom kontraste využitia divadelného priestoru oproti prvému výstupu, uzavretému v boxe. Rozptyl javiskového konania je v okamihu prekvapivý, avšak nie inovatívny. Perfomeri v Anticamere pracujú semioticky, význam zastupuje výtvarný znak. Na box z prvého výstupu nadväzuje klietka kúzelníka, následne sa množia zdrobneniny predmetov a jednoduché počínanie performerov v melancholickej, repetitívnej melódii. Napriek tomu, že Anticamera je na pohľad zaujímavou hrou znakov, v rámci svojej výpovede sa uzatvorila do využívania výtvarnej zložky. Divák sa tak dostáva do konfrontácie s konaním, ktoré je bezobsažné, výlučne iba vedie hercov k ukázaniu ďalšieho znaku. A v závere nezanecháva žiadnu emóciu alebo myšlienku, s ktorou by sa mal divák konfrontovať, na ktorú by mohol reagovať.

Experimentovanie v rámci formy inscenácií bolo charakteristické pre viacero produkcií hlavného programu. Rakúsko-maďarský projekt Cage #2 performera Ákosa Hargitaya a hudobníka Gammona predstavoval hranie sa (postupné spájanie a oddeľovanie, pohyb v priestore) s masívnou konštrukciou kovového lešenia na bielej ploche baletizolu. V prítomnosti živej hry na bicích, v zaujímavej atmosfére človeka v kombinácii s kovom a jeho možnosťami v sterilnom prostredí, Hargitay prioritne balansoval medzi priestorom kovu a priestorom stability. Skúšal a objavoval alternatívy, spočiatku spájal jednotlivé časti, kedy vytváral napätie a očakávania, čo všetko a akým spôsobom môže vytvoriť konečný tvar. Túto náladu však vzápätí Hargitay negoval spontánnym oddeľovaním jednotlivých dielov, dokonca v neodôvodnenej spolupráci s hudobníkom Gammonom. Cage #2 performer ukončí až infantilnou hrou s posledným dielcom na kolieskach. I keď projekt spočiatku pôsobil ako interesantný experiment, opätovne ako pri Anticamere ostal skôr rozpracovanou témou, bez jasnej správy k divákom.
Experiment vo forme inscenácie číslo tri predstavovala mediálne najviac ohlasovaná nemecká produkcia Romantic Afternoon. Čo sa stane, ak sa na javisku približne hodinu šesť performerov neustále bozkáva? Jednoducho, nič. V aktuálnom spoločenskom nastavení percipientov to nie je ani šokujúce, ani provokatívne, ani uspokojujúce, dokonca je možné tvrdiť, že je to nuda. Inscenácia Romantic Afternoon, projekt Vereny Billinger a Sebastiana Schulza, ani nenaplnila základné očakávania od pohybového, fyzického divadla, a to minimálne profesionálnou prácou v oblasti svetelného dizajnu a predstavením fyzickosti na javisku. Performeri pracovali s bozkom a nemožnosťou jeho ukončenia, s kontaktnou improvizáciou a ťarbavosťou, ktorá je pre bozkávanie príznačná v bežnom odeve. Inscenáciu možno interpretovať viacerými spôsobmi. Pre niektorých (snáď tých myšlienkovo slobodnejších) to môže byť iba stratený čas dívaním sa na bežnú súčasť života, veľmi jednoducho sprítomnenou na javisku, razantne ukončenou v tenciách paródie takmer hodinového konania v podobe záverečnej choreografie, ktorá pripomína scénku zo stužkovej. Iní však môžu čítať odtabuizovanie témy vzájomného kontaktu medzi ľuďmi, medzi rovnakými pohlaviami, v skupinách, ktoré performeri povýšili nad tanečné divadlo, ktoré prezentujú v záverečnom výstupe. Slovenskí umelci v hlavnom programe Nu Dance Fest vo svojom hlavnom programe predstavoval aj tvorbu autorského slovenského nezávislého divadla. Diváci mali možnosť vidieť premiéru medzinárodného slovensko-turecko-francúzskeho projektu In between a woman. Performerky Zdenka Brungot Svíteková a Berrak Yedek v prázdnom javiskovom priestore, ktorý vypĺňala okrem ich tiel statická projekcia, sa usilovali prostredníctvom jednoduchej (napríklad točenie sa v priestore počas unášania sa vetrom), monotónnej a nekonfliktnej choreografie zhmotniť pocity, rozhodnutia, konanie žien. Videoart inscenácie spolu s hudobnými motívmi jasne odkazujú na antropologický charakter hlavnej výpovede inscenácie, avšak veľmi povrchnej, signalizujúcej ezoterickosť, prírodné korene, v ktorých nadvláde sú ženy. V inscenácii In between a woman snáď najviditeľnejšie absentovala dramaturgia a práca s kontrastom. Autorky sa rozhodli príliš lyricky a bez znateľných motivácií stelesniť už v pôvode abstraktnú tému – emóciu/emócie žien.

Solo Endings/Beginnings, Foto: Katarína Hudačinová

Na podobnej kvalitatívnej úrovni bol aj sólový projekt Marty Polákovej Solo – Endings/Beginnings, v ktorom autorka mala cieľ vypovedať o zmenách vnímania tanečníčky naprieč jej dospievaním, ženskou – telesnou zrelosťou. Poláková, hoc je jednou z najvýraznejších slovenských tanečných teoretičiek, pracovala v inscenácii veľmi intuitívne, mnohokrát pôsobiac, že sa jedná skôr o improvizáciu než o choreografiu. Proces starnutia sprítomnený predovšetkým projekciou videosekvencií, v ktorých účinkuje samotná performerka, je ilustratívny, avšak najvýraznejšie smeruje k cieľu výpovede projektu, spolu s použitím slov ako: „…bojím sa ťa.“ – „…keď sa moje telo rozprestiera v čase a priestore, mám to rada.“ Choreografia je skôr repetitívna, bez motivácií, a bohužiaľ nepredstavuje ani fyzické, a ani tanečné divadlo.
Záverečnou inscenáciu festivalu bola Move, ktorá síce vznikla vo Francúzsku, avšak jej autorkou a tanečnicí je Slovenka Eva Klimáčková. Move sa začína postupne odhaľovať vo veľmi impresívnej podobe – Klimáčková sa pomaly pomocou svetla odhaľuje divákom z dymu, odetá v neforemnom kostýme astronauta v zlatom prevedení, ktorý zahaľuje pohlavie protagonistky. Move sa pohráva s otázkami, ktoré súvisia s identitou človeka na zemi. Ako koná muž? Ako žena? Ako abstraktná bytosť?Čo je možné vnímať ako reálne a čo ako absurdné? Klimáčková si pravdepodobne rýchlo uvedomila, že výlučne v zajatí kostýmu nedokáže ďalej vrstviť a dešifrovať identitu čohokoľvek, či už človeka, alebo transcendentálnej bytosti, a snáď aj preto iba pootvorila dvierka do širokospektrálnej témy a možností jej zobrazení, riešení. Na rozdiel od produkcií In between a woman a Solo – Endings/Beginnings je divák nútený klásť si otázky, na ktoré tanečníčka cielene neponúka odpovede. Aj záverečné vyzlečenie kostýmu nie je definitívne. Napriek tomu, že dochádza k istému uvoľneniu, hlava a pravá identita ostáva ukrytá v helme. Identitu si človek predsa postupne buduje na základe aj svojho vnútorného dialógu, ktorého anketa ostáva mnohokrát bez výsledkov.
Slovenskú sekciu programu ďalej napĺňala inscenácia Shifts (Posuny) v podaní Petera Šavela a Kamila Mihalova, ktorá z hľadiska kvality prekonáva vo všetkých zložkách napríklad inscenáciu In between a woman. Mihalov a Šavel prezentujú posuny emócií, svoju fyzickosť v divadelnom jazyku, primárne vytvorením hracieho poľa, ohraničenom žltou páskou. V ňom dominantne choreograf a performer Šavel, efektným, zakaždým dotiahnutým pohybom prezentuje pocity a ich zmenu, teda pracuje takmer neustále s kontrastom, v živom klavírnom sprievode Mihalova. Ten interpretuje známe skladby Johanna Sebastiana Bacha a jeho Goldbergovské variácie. Napriek tomu, že Shifts vypovedá najmä o negatívnych, trúchlivých emóciách, performeri nepozabudli na nadhľad, s ktorým smútok, či utrpenie prezentujú. Je to presne tá predstava, s ktorou sa môže každý z divákov zosobniť, lebo je mu blízke prostredníctvom racionality dívať sa (aj na svoju vlastnú) emocionalitu.
Podobne zaujímavým konceptom, ako je Shifts, sú aj Objekty výskumu, ktorých autorkou je Petra Fornayová a performerkami sú Soňa Ferienčíková a Jana Tereková. Fornayová sa už pred rokmi presvedčila o tom, že projekty tanečného charakteru potrebujú dramaturgiu a rovnako ako od činoherných inscenácií sa od nich vyžaduje názor. S týmto princípom Fornayová pristupuje aj k výberu titulov do hlavného programu festivalu. Ich kvalita je niekedy vysoká, niekedy nie, čo koniec koncov vypovedá aj o jednotlivých sezónach v oblasti tanečného, pohybového a fyzického divadla.

Objekty výskumu, Foto: Katarína Hudačinová

Projekt Objekty výskumu podobne ako ostatné slovenské produkcie analyzuje identitu človeka a jej reakcie. Pomenúva originalitu človeka, ktorý (i keď prezentuje v odlišnom čase, priestore, rovnakú choreografiu, predstavuje ju vo svojej fyzickosti odlišne). Obsahovú štruktúru Objektov výskumu tvoria dominantne dve choreografie, ktoré počas predstavenia predvedú obe performerky. Predelené sú všeobecným, ale aj intímnym výskumom Ferienčíkovej a Terekovej, ktorý je divákom sprítomnený prostredníctvom projekcie videonahrávok. Spracované sú ako nahrávky v televíznych novinách – miestami vidí divák iba fotografie, v ich spodnej časti titulky s informáciami, inokedy má k dispozícii videoreportáž z návštevy u lekárov, ktorí vykonávajú testy. Videosekvencie, ktoré analyzujú performerky, dešifrujú a pomenúvajú zdroj pohybu tanečníčok. To najlepšie z Nu Dance Festu – od susedov Supernaturals od autorky – Slovenky pôsobiacej v Česku – Martiny Hajdyly Lacovej a Stana Dobáka jednoducho, trefne a najmä vtipne reflektujú ovládnutie nielen detského, ale i dospelého sveta superhrdinami. Všetci sme zasahovaní informáciami, impulzmi o superhrdinoch, o ich nekonečnej sile, možnostiach a v konečnom dôsledku si aj tak uvedomujeme, že sa jedná iba o vizuálne efekty, predstavivosť autorov. Supernaturals je okrem názvu projektu aj názov amerického seriálu, ktorého hlavné postavy pátrajú a zakaždým vyriešia nadprirodzené javy. Hajdyla spolu s Dobákom pracuje so superhrdinstvom v opozícii so superprirodzenosťou, ktorej kladie dôraz. V jednoduchej scénografii, ktorú tvoria iba dva rady stoličiek umiestnených v priestore oproti sebe, v pozadí s bielym plátnom, ktoré je využívané najmä na tieňohru, či minimalistickú, performermi spustenú projekciu, a rekvizity – guličky, ktorými performeri komicky imitujú digitálnu hru.
Rovnako kvalitnú inscenáciu, akou je Supernaturals, avšak skôr v melancholickom ladení, predstavilo české zoskupenie Nanohach – Orbis Pictus. Tá v koncepte vychádzala z Jungovej Červenej knihy. Na rozdiel od všetkých inscenácií hlavného programu Nu Dance Festu, ktoré sa snažili o komentár identity človeka alebo sa venovali zhmotneniu intímneho sveta postáv, sa v inscenácii Orbis Pictus predstaviteľom Lenke Bartuňkovej a Michalovi Záhorovi podarilo celé abstraktum vnútra zhmotniť v inscenačnej podobe výlučne prostredníctvom precíznosti ich tiel a absolútne dokonalého svetelného dizajnu (práca s množstvom svetiel, fyzikálne vlastnosti, ktorými svetlo disponuje v priestore zahltenom parou, či vytvorením stĺpov zo svetiel – scénografického partnera). Bartuňková a Záhora v performancii Orbis Pictus okrem samotného prechodu vývojom ľudskej duše, jej reakciách, reflektujú aj tvorbu priekopníkov súčasného tanca. Diváci sa tak dostávajú do kontaktu predovšetkým s princípmi zosúčasnenej Duncanovej metódy.

Prostredníctvom iba dvoch tanečníkov, dvoch polonahých tiel, ktoré ukážkovo pretavujú pocit, kŕčovitosť v rozhodnutiach ľudí, sa k divákom transportovala výpoveď o ľudstve, o bytí, o číročistej abstrakcii ľudského konania a podnetov, ktoré v mnohých prípadoch ani nedokážeme opísať slovami. Potrebuje tanečné, pohybové divadlo dramaturgiu? Ostatný ročník Nu Dance Festu ponúkol v programe inscenácie, ktoré prezentovali širokú škálu prístupov k tvorbe. Či už z hľadiska formy alebo obsahu. Je však nutné konštatovať, že väčšina produkcií hlavného programu sa nijak výrazne nevyjadrila k spoločenskej situácií, či charakterom ľudí. Umelci koniec koncov pracovali skôr so zaužívanými divadelnými postupmi, princípmi a iba v minimálnej miere inovatívne. Z inscenácií hlavného programu je veľmi jednoduché odčítať headlinerov festivalu, ktorých práca jasne pracovala aj s dramaturgickou koncepciou, a teda základným atribútom javiskovej výpovede – dostať sa z bodu A k ďalším bodom, až nakoniec k rozuzleniu zápletky. I keď je samozrejmé, že tento princíp je narušený obdobím moderny a ešte viac postmoderny, väčšina inscenácií v hlavnom programe nepracovala ani s princípmi antipríbehovosti, fragmentarizácie, dekonštrukcie. Tvorcovia v tanečnom, pohybovom či fyzickom divadle majú mnohokrát pocit, že im stačí na výpoveď téma, bez jej následnej dôkladnej analýzy, čo v závere projekty a inscenácie okliešťuje v ich pohybovom a výtvarnom prevedení. Psáno z festivalu NuDance 4. až 9. listopadu 2014, A4 – Priestor súčasnej kultúry, Bratislava
ANTICAMERA / IT
Motel project tvorcovia: Marco Valerio Amico, Rhuena Bracci
zvuk: Roberto Rettura
svetelný dizajn: Fabio Sajiz
scéna: Giovanni Marocco
SHIFTS / SK Námet a choreografia: Peter Šavel
Koncept: Peter Šavel, Kamil Mihalov
Hudba: Johann Sebastian Bach: Golbergove Variácie BWV 988
Uri Caine Ensamble – Goldberg Variations (2000)
Scéna a kostýmy: Peter Šavel
Koprodukcia: STUK Leuven (Belgicko); Charleroi Danses, Bruxelles (Belgicko); Stanica Žilina-Záriečie (Slovensko)

CAGE #2 / Sound.Parkour / AT, HU

Interpreti a tvorcovia: Ákos Hargitay / HU, choreograf, tanečník, Gammon / AT
soundartist, amplifikované bicie ORBIS PICTUS / CZ Koncepcia, choreografia: Lenka Bartůňková, Michal Záhora
Hudba: Carlo Natoli /
Svetelný dizajn, scénografia: Jan Komárek
Svetlá: Jiří Hajdyla
Kostýmová spolupráca: Mariana Novotná
Produkcia: Honza Malík & Nanohach os
Koproducent: Tanec Praha OZ
SOLO – Endings/Beginnings / SK Choreografia a tanec: Marta Poláková
Dramaturgia: Maja Hriešik
Hudba: Martin Polák & Tibor Feledi
Kostým: Simona Vachálková
Vizuál: Branislav Vincze
Svetelný dizajn: Robert Polák
Choreografická asistencia: Yuri Korec a Peter Šavel IN BETWEEN A WOMAN
koncept: Berrak Yedek (Tur/ Fr/ Cz)
choreografia: Berrak Yedek (Tur/ Fr/ Cz), Zdenka Brungot Svíteková (Sk/N)
fotografia a video: Marthe de la Presle (Fr)
svetelný design: Tomáš Morávek (Cz) ROMANTIC AFTERNOON / DE Koncept a choreografia: Verena Billinger & Sebastian Schulz
Produkcia: Nicole Dahlem-Schwind SUPERNATURALS / CZ Koncept, choreografia: Martina Hajdyla Lacová a Stano Dobák
Pohybová a režijná spolupráca: Peter Šavel
Producent: ME-SA/ Karolína Hejnová MOVE / FR Choreografia / Tanec: Eva Klimáčková
Hudba: Ayel Ramos
Svetla: Yann Le Bras
Produkcia: cie E7KA
Koprodukcia: Les Petites Scènes Ouvertes OBJEKTY VÝSKUMU / SK Koncept: Petra Fornayová, Peter Šulej
Réžia, choreografia: Petra Fornayová
Video: Adam Hanuljak
Pôvodná hudba: Lucia Chuťková
Vizuálny dizajn: Ján Ptačin/JaOnMi CreatureS
Voiceover: Ľubo Bukový
Použité skladby: The Who / Pictures of Lily, My Generation, Substitute
Technika, zvuk: Martin Kokavec
Produkcia: AST
Premiéra: 8.2.2014, A4