Prague-New York Effects – Prelínajúce sa reality

Prague-New York Effects (V. Ondrašíková). Foto: Adéla Vosičková

Autor Barbora Forkovičová

Večer bol zložený z dvoch častí. V prvej z nich nám Mori zahrala svoj hudobný set. Počas svojho sólového výstupu hudobníčka sedela na javisku za stolom s počítačom, pričom jediným svetlom v celej sále bola žiara obrazovky jej notebooku. Pred nami sa tak zjavil často vídaný obraz človeka 21. storočia: tvár osvetlená chladným svetlom, výraz sústredený na malú svietiacu plochu a ďalej už len nevšímavosť voči všetkému navôkol, ktorá svedčí o totálnom pohrúžení sa do (umeleckej) práce. Jej hudba, ktorú by som len ťažko vedela zaradiť do iného „šuflíčka“ než do toho s názvom experimentálna, sa rozliehala celou sálou. Spočiatku sa ozývali skôr samostatnejšie zvuky, ktoré pripomínali kvapkanie, či náraz malých predmetov o tvrdú zem. V spojení s tmavým priestorom vytvárali atmosféru akejsi digitálnej jaskyne, v ktorej k nám z hĺbky doliehali ozveny elektronickej flóry a fauny. Pomaly sa hudba stávala naliehavejšou, prelínali a vrstvili sa v nej rôzne motívy dopĺňané ostrejšími zvukmi až do opätovného zmiernenia a roztrieštenia na menšie kúsky. Mori setu vytvorila pomalší, až mystický záver, ktorý nechala vyplynúť do tmou zahaleného ticha.

V druhej časti sa k Mori pridala aj Ondrašíková. Niekoľko obrazov zo začiatku predstavenia dvojica vytvorila spoločne – Mori sa po javisku v tme presúvala a vytvárala jednotlivé statické figúry, ktoré Ondrašíková v momentoch z rôznych uhlov nasvecovala baterkou, vďaka čomu sme videli len fragmenty jej tela. Po tomto úvode sa Mori s počítačom presunula k portálu a javisko prenechala tanečnici. Tá po celý čas pracovala s jedinou výraznou rekvizitou – veľkým konárom stromu (vyšším ako sama tanečnica). Manipulácia s ním výrazne formovala celkovú choreografiu, ktorá plynula skôr v pomalšom tempe, rozjímala a vytvárala na seba nadväzujúce mini scény. Spojenie s elektronickou hudbou tvorenou aj ruchmi, či nepravidelným tempom (hoci zvuky tu zneli zaoblenejšie než v Morinom sólovom sete) síce nebolo harmonické, no fungovalo. Tanečnica si aj v rýchlejšom rytme a tak trochu odľudštenej atmosfére, ktorú hudba môže vytvoriť, dokázala nájsť priestor pre svoju nenáhlivú interakciu s kúskom živej prírody. O konár sa opierala – pomáhal jej kráčať, skrývala sa pod jeho ochranu, chvíľami s ním bola v tichej symbióze. Postupne sa k akcii pridávala aj videoprojekcia. Bola nastavená tak, aby sa premietala aj na tancujúcu Ondrašíkovú, vďaka čomu jej telo na zadnej stene vytváralo tiene. Projekciu tvorili zväčša abstraktné výjavy, zábery listov stromov vo vánku či rôznych hýbajúcich sa bábok. Svojou farebnosťou a spojením s tieňmi projektované obrazy dokázali prispieť k vytvoreniu žiadanej atmosféry, no okrem toho mali skôr ilustračný charakter.

Strom bol po celý čas tanečniciným spojencom a súčasťou každého jej pohybu. Napriek tomu mu v záverečnej scéne prudko zlámala vetvy a celý ho zničila. Bolo to vyjadrenie zmeny postoja k niečomu, čo nás dlho živilo? Odvrátenie sa od zdroja nášho pôvodu? Alebo to bol príklad uvedomelého ničenia prírody bez uvedomenia si následkov? Spojenie experimentálnej elektronickej hudby s pohybom ľudského tela, ešte k tomu zaobchádzajúceho so živým kúskom prírody, poskytovalo mnoho podnetov k úvahám o tom, čo je dnes vôbec naším prirodzeným prostredím. Čo pre nás, ľudí večne zhrbených nad obrazovkami počítačov, znamená umelý virtuálny priestor, a čo príroda? Preferujeme jedno na úkor druhého? Nahrádza jedno druhé? Zvuky elektronickej hudby som si dokázala dešifrovať ako digitálnu jaskyňu. Myslím, že už len to je jasným dôkazom, že sme schopní tieto reality vnímať ako prelínajúce sa. Náš svet sa skladá, rovnako ako toto dielo, z viacerých častí fungujúcich v zvláštnej, niekedy aj rozporuplnej symbióze.    

Písané z predstavenia 11. decembra 2017, Palác Akropolis.