Jatka78 v novom roku do svojho programu zaradili nový formát – improvizačnú show pod vedením známeho, pôvodom novozélandského míma a performera Trygveho Wakenshawa. Pod názvom Cabaret bears costume divadlo sľubuje pravidelné, no vždy jedinečné predstavenia v daný večer vytvárané Wakenshawom a jeho hosťami. Na premiérovom vydaní sa podieľali aj Thomas Monckton, Alexej Byček a Natalie Patuzzo. Výsledok však pôsobil rozpačite, a to predovšetkým kvôli nerovnej kvalite jednotlivých výstupov.
Aby sa improvizácia nestala len znôškou prázdnych, viac či menej vtipných výstupov, vyžaduje extrémne nápaditého, pohotového a vnímavého umelca. Navyše, ak performer tieto vlastnosti postráda a nemá dostatok skúseností, divák to odhalí ihneď. Aj to robí improvizáciu jednou z najťažších umeleckých disciplín. Prvé vydanie show Cabaret bears costume bolo komponované z krátkych scénok či sketchov štyroch performerov, doplnených živou autorskou hudbou v podaní jedného z nich. S výnimkou niekoľkých scén na javisko prichádzali samostatne. Už z prvých výstupov však bolo jasné, že jediný z účinkujúcich, ktorý predvádza čistú improvizáciu, je hostiteľ. Wakenshaw prichádza na javisko, chvíľu vníma priestor, až pomaly začína s jednoduchou pantomímou. Začne chrúmať balíček imaginárnych zemiakových lupienkov a do výstupu postupne zapája aj divákov, ktorým dáva ochutnať.
Wakenshaw dokáže s publikom pracovať obozretne a vzájomnosť pomaly rozvíjať, vďaka čomu si neskôr môže dovoliť aj väčšie zásahy, ako napríklad opakovane osloviť pani, ktorá s úsmevom, no tvrdošijne odmieta spolupracovať, či využiť muža v prvom rade ako partnera na rozohratie scénky s pištoľou. V improvizácii má Wakenshaw aj schopnosť rozvíjať nápady nečakanými spôsobmi, vracať sa k detailom a prepájať nimi jednotlivé scény. V prvom výstupe tak znázorňoval zabíjanie vtáčikov, ku ktorému sa spontánne vrátil neskôr: v momente, kedy sa pripravoval vyštartovať na maratón a výstrel zo štartovacej pištole zasiahol ďalšieho operenca. Hostiteľ večera potvrdil svoje výsostné postavenie tým, že preukázal brilantné improvizačné schopnosti, rovnako ako skvelé fyzické herectvo a využitie mimiky.
Ďalším „ťahákom“ večera bol Thomas Monckton, ktorého pražskí diváci môžu poznať vďaka dvom sólovým projektom v minulosti uvedeným práve v Jatkách78 (The Pianist a The Artist). Takisto skvelý performer venujúci sa fyzickému divadlu a klauniáde predviedol niekoľko vtipných sketchov, ktoré hoci neboli vyslovene improvizované, zapadali do programu tohto kabaretu v prestrojení. Monckton dokáže zaujať nielen svojím celkovým výrazom a fascinujúcou mimikou, ale aj vďaka prekvapivo jednoduchým humorným nápadom. Vrcholom bola scéna, v ktorej si nadšene rozbaľuje darček, aby v ňom našiel nový baliaci papier, nožnice a lepiacu pásku na opätovné zabalenie krabice. Dostáva sa tak do slučky balenia a rozbaľovania, pričom už nie je jasné, čo z toho mu robí väčšiu radosť. Jeho nadšenie a nadnesené zvolania „Oh my god!“ pri každom rozbalení sú nákazlivé a vtipné vo svojej úprimnosti.
Slabšou časťou večera boli výstupy Natalie Patuzzo a účinkovanie Alexeja Byčeka. Performerka prišla s niekoľkými v podstate zábavnými námetmi, v javiskovom prejave jej však chýbali presvedčivosť a istota potrebné na zaujatie pozornosti publika. Tým oslabila aj pointu väčšiny svojich výstupov.
Zaradenie Byčekových piesní do kabaretného programu bolo pre mňa zvláštnym rozhodnutím. Ich vyznenie a texty (zväčša o láske a hlbokých medzi/ľudských vzťahoch) boli totiž v rozpore s komickou povahou celého večera, v rámci ktorého pôsobili nepatrične. Pri prvej piesni som preto pripúšťala možnosť, že ide o iróniu, no čoskoro sa ukázalo, že skladby sú myslené vážne. Keď sa neskôr Byček snažil o odľahčenie atmosféry tým, že si od publika vyžiadal nadšené ovácie, nesúrodosť situácie len podčiarkol. Ak som pri Wakenshawovi vyzdvihovala jeho citlivú prácu s publikom, v tomto prípade šlo o opak. Obecenstvo bolo bez akejkoľvek predošlej interakcie s performerom silené do povrchnej spolupráce, bez hlbšieho prepojenia s akciou na javisku.
V rovnakom duchu sa odohral aj záver večera. Byček divákov bez zásadnejšieho vysvetlenia vyzval, aby prešli na javisko a pre zachovanie či zlepšenie vlastného emocionálneho zdravia sa navzájom trinásťkrát objali. Absentujúca spojitosť medzi predstavením a jeho kŕčovitým ukončením bola citeľná najmä v rozpakoch divákov nútených participovať takýmto spôsobom. Škoda nevyužitého potenciálu bodky inak v celku sľubného večera.
Psané z premiéry 30. januára 2019, Jatka78.
Cabaret bears costume
Koncept a režie: Trygve Wakenshaw
Účinkovali: Trygve Wakenshaw, Thomas Monckton, Alexej Byček, Natalie Patuzzo
Premiéra: 30. 1. 2019
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 0x
Kata Zagorski
No jo, niekedy sa nepodarí. Ale zase niekedy je to komunikačne konzistentné, aj celkom adresné aj javisková istota tam…Nadčasově neuchopitelná excelence, anebo přehlédnutí diváka?