Diana Pavlačková. Foto: Dorota Holubová.
V tomto prípade mám pocit, že je lepšie, keď to príde od niekoho „zvonku“ ako od českých tvorcov/kýň samotných. Do istej miery môže byť totiž táto téma aj nebezpečná. Veľmi jednoducho môže vyznieť nacionalisticky či skĺznuť k vymedzovaniu sa proti menšinám. V úvode preto hneď upozorňujem, že to nie je mojím cieľom. Chcem len fakticky upozorniť na istý „fenomén“, ktorý nám môže ukázať na oveľa dôležitejšie témy, ako sú stav umeleckého školstva, podmienky pre vznik diel v oblasti súčasného tanca aj možnosti sa v tejto profesii uživiť na Slovensku. Nehovoriac o tom, že zo Slovenska odchádza množstvo queer umelcov/kýň, pretože sa tu necítia bezpečne.
Rozmýšľam nad tým, ako vnímajú českí tvorcovia/kyne to, že polovicu tohtoročného programu zastupovali umelci/kyne zo Slovenska. Prirodzene, ČTP odráža aktuálnu situáciu, kde sa medzinárodné spolupráce nedajú prehliadnuť, ale každý z nás má v sebe isté ego, ktoré nemusí v takejto situácii, keď miesta v programe „zabrali“ slováci/ky, prijať. Mňa samú táto situácia istým spôsobom teší. Vnímam to ako úspech, že sa tvorcovia/kyne zo Slovenska dokážu uplatniť mimo hraníc a ich diela sú vnímané ako kvalitné aj za našimi hranicami. Ale bojím sa, že ak sa príliš prekročí miera, môže to viesť k nespokojnosti a namiesto spájania rozdeľovať.
Vlastne ma fascinuje, ako dokážem cítiť istú hrdosť na ľudí, ktorí sa narodili s rovnakým občianstvom v rodnom liste. Asi jeden z mála príkladov, pri ktorých začínam chápať fenomén hokejových majstrovstiev – to reálne „fandím našim“? Naozaj seba a ľudí okolo vnímam v národnom kontexte? Príde mi to zvláštne. Prečo k tomu dochádza? Na základe čoho? Naozaj existuje ten bájny komplex „menšieho brata“ a dokonca je do nás ešte takto hlboko zakorenený? Myslela som si, že toto sú veci, ktoré sa mňa, môjho prežívania a vnímania sveta predsa nedotýkajú...
Tento rok si pripomíname tridsiate výročie nášho rozdelenia. Zdá sa však, že na poli performatívneho umenia sme sa stihli oddeliť a znova spojiť. Hranice sa zmyli. Verím len, že to nevyústi v opätovné rozpory a dokážeme si túto bezhraničnú harmóniu zachovať. Tak ako tento rok na ČTP. Preto do istej miery cítim potrebu vám vyjadriť vďačnosť za otvorenosť „nás“ prijať, podeliť sa o svoj priestor, možnosti, financie atď. Pre nás to môže zase slúžiť ako inšpirácia či podnet pracovať na zlepšení týchto podmienok u nás. Nie však s cieľom opätovného navrátenia každého „domov“, ale aby sme možno jedného dňa mohli takýto priestor reciprocitne ponúknuť aj my vašim umelcom/kyniam. Nech je náš vzťah konečne rovnocenný.
Poznámka redakce: Tento text vznikl v rámci projektu Taneční kritika v evropském kontextu. Projekt je realizován za finanční podpory Evropské unie prostřednictvím Národního plánu obnovy a Ministerstva kultury.
Kata Zagorski
No jo, niekedy sa nepodarí. Ale zase niekedy je to komunikačne konzistentné, aj celkom adresné aj javisková istota tam…Nadčasově neuchopitelná excelence, anebo přehlédnutí diváka?