Mime must go on – Pantomíma pokračuje vďaka Poličke

Marcel (Warsaw Mime Center Company). Foto: Radim Hromádko.

Už od založenia je ich dramaturgickým zámerom okrem prinášania špičiek odboru tiež poskytnúť priestor nastupujúcej mladej generácii. Tá sa tu môže vzdelávať a preberať skúsenosti od významných osobností odboru. Počas ôsmeho ročníka si bolo možné vybrať z ponuky štyroch workshopov. Marceaovskú pantomímu, jej techniku, ducha a dramaturgiu predávali účastníkom niekdajší študenti a blízki spolupracovníci tejto legendy Wolfram Bodecker (D) a Alexander Neander (Fr). Workshop predného poľského míma, režiséra a choreografa Bartolomieja Ostapczuka niesol názov Herec v mimickom divadle a účastníkom ponúkal metódu moderného pantomimického herectva. Chilský herec, režisér a pedagóg Carlos Diaz Leon sprostredkovával študentom nové spôsoby dramatickej práce pomocou pohybu a ľudskej podoby s použitím neutrálnej masky. Workshop mierne odlišného charakteru prebiehal pod vedením japonskej tanečnice, choreografky a predstaviteľky tanca butó Sumako Koseki. Frekventantom ukázala vedomú prácu s energiou ki (čchi), to ako je telo schopné reagovať bezprostredne, bez logického myslenia ako zviera, či samuraj, prácu s emóciami a tiež ako môže interprét evokovať archaické spomienky zakódované v našej pamäti. Vybrať si z ponuky bolo tento rok mimoriadne náročné vďaka vysokej kvalite každého z lektorov a tiež pre mnohostrannú a mnohoodborovú využiteľnosť náplní každého z nich. Okrem vzdelávania ponúka festival každoročne začínajúcim umelcom mladej generácie tiež priestor na prezentáciu ich tvorby. Dochádza tak k výmene pohľadov či skúseností.

Práve prvý večer tohto ročníka nádejnej nastupujúcej generácii patril. A to predstavením absolventov prestížnej nemeckej školy Die Etage v Berlíne. Mím Jannis Eggelsmann so svojou spoluperformerkou Ingrid Havemann priniesol do Poličky predstavenie o laboratórnom profesorovi s názvom Dr. TILL – Don’t escape, pracujúce so sci-fi prostredím a témou. Mali sme možnosť vidieť snahu o moderné pojatie pantomímy a pokus o jej aplikáciu na základy. Náznak tejto tranformácie mohol naznačovať aj voľný biely laboratórsky kostým, asociujúci odkaz na kostým prierotovský. Biele laboratórne rukavice zas dali funkciu pomerne rozšírenej, zaužívanej a zneužívanej stereotypnej predstave o tom, čo je a ako vyzerá mím. Pantomíma v predstavení bola obohatená tancom. Na úkor jeho veľmi dobrej technickej vybavenosti a vonkajšej formy však zanikalo posolstvo, emočná stránka a vnútorný príbeh, vďaka čomu sa divák mohol cítiť stratený a predstavenie postupne naberalo stereotypný charakter. Jannis Eggelsmann je však nesporne talentovaný s veľkým potenciálom.

Aj dramaturgia tohto ročníka Mime Festu sa zamerala primárne na pantomimické produkcie a to ešte viac ako počas minulých ročníkov. Napriek tomu, že je čoraz ťažšie a ťažšie takýto program zostavovať, diváci mali možnosť sledovať každý večer dve predstavenia. Najprv v Tylovom dome a potom v Divadelnom klube, kde sa následne mali možnosť stretnúť aj so samotnými vystupujúcimi umelcami, podať si s nimi ruku, či prehodiť pár slov. Stretnutia, diskusie, zábava a oslava vzájomne stráveného festivalového času prebiehala vždy do skorých ranných hodín, až kým sa dvere divadelného klubu nezamkli.
 

Druhý festivalový večer vypredalo Tylův dům nové predstavenie Radima Vizváryho v spolupráci s novocirkusovou skupinou Losers Cirque Company – Hrdinové. Svojho rodáka a zároveň šéfa festivalu si poličské publikum nenechalo ujsť a odmenilo večernú show záverečným potleskom v stoji. Toto predstavenie malo premiéru len pred nedávnom a napriek tomu, že so skupinou už predtým spolupracoval, na pódiu sa týmto počinom stretli prvý krát. Radim tak znovu rozšíril pole svojho pôsobenia o novú disciplínu a okrem výstupov pantomimických sa účastnil tiež mnohých akrobatických kúskov. V porovnaní s predošlou tvorbou Loserov zase pôsobilo predstavenie omnoho divadelnejšie než sme pri ich produkciách a prejave zvyknutí. Vo výsledku tak vidno, že vzájomná spolupráca bola pre obe strany obohacujúca. Tým, že pre široké publikum je žáner nového cirkusu často lákavejší, idea jeho spojenia s pantomímou môže byť pre náš odbor veľmi prospešná a môže prilákať, či zoznámiť s pantomímou aj diváka, ktorý by o ňu inak nezavadil. Od vážnej a dramatickej témy boja o ľudský život sa večer presunul k žánru komediálnemu a to do tiež vypredaného Divadelného klubu. Tu na nich už čakal francúzsky herec a mím, absolvent Medzinárodnej školy pantomímy Marcela Marceaua Benoît Turjman s predstavením Soused. Benoîta Turjmana v jeho charaktere „rozcuchaného blbečka, či chlapca od vedľa“ mohli diváci strenúť už pri vstupe na predstavenie, kde sa pohyboval ako jeden z návštevníkov. Svojim kostýmom, vizážou a správaním však z davu jednoznačne vytŕčal a nemohol ostať nepovšimnutý. Predstavenie pokračovalo ako etudový večer troch komických pantomím. Tabuľkové nápisy oddeľujúce jednotlivé výstupy neboli jediným znakom, kde mohli znalci odboru pozorovať vplyv z klasickej pantomímy, jej princípov a základov, z ktorých vychádza. Napriek výbornému a zautomatizovanému zvládnutiu tejto techniky a jej nástrojov na ňu diváka primárne neupozorňuje. Často ju zľahčuje, zosmiešňuje, pretavuje do svojho spôsobu hry, prispôsobuje svojmu charakteru, či stituáciam, do akých sa dostáva, čo si môže dovoliť práve vďaka ovládaniu základných princípov. Charakter jeho „souseda“ zasadzuje do aktuálnych situácií, s ktorými sa vie divák stotožniť, môžu mu byť blízke, či sympatické, aj keď často nadsadené. Divákovi vďaka nim a svojmu konaniu prirastá k srdcu, získava si ho na svoju stranu a vyvoláva súcit až po dojemné reakcie. Tie boli značné aj u divákov v Poličke.

Prvá polovica tretieho večera festivalu patrila poľskému Warsaw Mime Center Company a ich predstaveniu v réžii francúzskeho režiséra a bývalého asistenta Marcela Marceau Lionela Menarda. Prinášala príbeh spolužiakov z jednej triedy a to čo sa stane, keď do života zasiahne vojna. Predstavenie pôvodne malo niesť názov Trieda, avšak na počesť legendárnej osobnosti pantomímy 20. storočia sa tvorcovia rozhodli pre názov Marcel. V tomto prípade išlo o rýdzo klasické pantomimické predstavenie a v porovnaní s ostatnými produkciami tohtoročného festivalu, napriek prizvaniu externého režiséra, môžeme pozorovať svojský a známy rukopis predstaviteľov tohto centra poľskej pantomímy. Kvalitne a pohybovo prepracované, čo však miestami pôsobí sterilne a až veľmi „pekne“ s chýbajúcim protipólom. Predstavenie s veľkou a bohatou scénografiou, množstvom rekvizít, výpravou a hudbou pôsobilo veľkolepým nádychom, avšak tieto zložky miestami prevažovali to, čo by sa malo skrývať vo vnútri. Druhú časť večera prevzalo zoskupenie Kallo Collektive z Fínska. Ženské klaunské duo v našom odbore nie je vídané často. Do Poličky prinieslo nonverbálnu komédiu o dvoch recepčných so snahou dokázať ich absolútnu päťhviezdičkovú profesionalitu, čo ich často dostáva do absurdných situácií. Od minimalistického hereckého a klaunského princípu za recepčným pultom sa postupne cez pódium a fyzickú akciu či kúzelnícku hotelovú show dostali až k divákom. Tí boli tiež zapojení a napokon sa stali súčasťou predstavenia. A aj keď by to nezasvätený divák možno nepovedal, aj takéto predstavenie môžeme dnes pantomímou nazvať. V predstavení využívali základné klaunské princípy a je pozoruhodné, ako efektívne predstavenie pracovalo s absolútne jednoduchými a obyčajnými situáciami. Herečky sa s nimi brilantne a s ľahkosťou hrajú, hlbšie ich rozohrávajú, varírujú, rozvíjajú, či zveličujú a to ich často privádza do absurdných momentov. Práca daným spôsobom však nie je vôbec jednoduchá a hranica prekročenia je veľmi tenká. Počas večera však ukázali, že menej je niekedy viac a že v jednoduchosti sa skrýva genialita.
 

Z divadla ku spoločnému stolu

Čas na festivale utekal veľmi rýchlo a ten sa nepozorovane prehupol cez svoju polovicu. Aj keď účastníkov v jeho druhej časti už trošku ovládala únava z intenzívne prežitých dní a nocí, tempo sa nezastavilo a každý si chcel týchto pár výnimočných dní v roku užiť naplno. V dobíjaní energie pomáhala ako každý rok kuchyňa pod vedením mamky Radima Vizváryho a jej spolupracovníkov starajúcich sa o účastníkov po celý čas výborným jedlom. To je na festivale už legendou a nesporne prispieva k domáckej atmosfére, ktorá sa ním nesie a robí z neho nie len festival pantomímy, ale tiež festival vyhláseného jedla.

Predposledný večer Mime Festu sa niesol v znamení dvoch rôznych žánrov. V prvej polovici večera vystúpilo v Tylovom dome už spomínané nemecko-francúzske pantomimické duo Bodecker & Neander, ktorí sú v Poličke už pravidelnými hosťami a nesporne patria medzi špičky odboru v celosvetovom charaktere. Žiaci, blízki spolupracovníci a pokračovatelia legendárneho míma Marcela Marceaua stavajú na základoch prevzatých od svojho majstra, no toto umenie aktualizujú a prerábajú na svoju dobu a pre dnešného diváka. Napriek tomu však zachovávajú tradíciu a sú jedni z mála, ktorí majú k tradičnej pantomíme tak blízko. Prinesené predstavenie Světla města bol etudový večer niekoľkých pantomím rozdelený výstupmi, uvádzajúcimi nasledujúcu scénu. Týmto princípom taktiež zachovávajú dávnu tradíciu uvádzania pomocou tabuľkových názvov. Tentokrát tak urobili pomocou tretej postavy a svetelného „telkokufra“, zobrazujúceho na obrazovke vždy názov nejakého mesta. Mesta, kde žijú ľudia, ktorí prežívajú svoje dobrodružstvá a osudy, ľudia okolo nás, ľudia ako my. Presne o tých rozprávali títo dvaja mímovia a ukázali, že aj klasická pantomíma môže byť živá, že sa môže diváka dotknúť, chytiť ho za srdce a že môže divák prostredníctvom nej nájsť a spoznať samého seba. Očividne sa takto dotkli aj publika Poličského a to ich odmenilo potleskom v stoji. V Divadelnom klube už však na divákov čakalo predstavenie úplne iného žánru a to tanca butó, ktoré do Poličky priniesla Sumako Koseki. Táto japonská tanečnica a choreografka sa učila od japonských režisérov ako Tadashi Suzuki, Isso Miura či Kazuo Óno. Predstavenie Potkala jsem své já pripravila špeciálne pre Mime Fest. Konkrétne sa tu miešalo s abstraktným, biela sa striedala s čiernou, živý obraz sa prelínal s obrazom premietaným. Na pódiu sme mali možnosť vidieť bytosť ako z iného sveta, ponorenú no zároveň prítomnú, uvedomujúcu si každý pohyb. Ponúkajúcu príležitosť nehľadať odpovede, ale klásť otázky, alebo na seba nechať pôsobiť energiu a atmosféru tanca butó. Sumako Koseki ho označuje ako výraz a pohyb, vznikajúci na hrane, zo stavu naliehavosti a životnej potreby. Ako hľadanie svetla v temnote.

Posledný deň účastníci napriek voľnému času trávia väčšinou spolu. Niektorí výletom na neďaleké miesta v okolí, iní v divadelnom klube pomáhajú s prípravami osláv záverečného ukončenia festivalu. Jeho zlatým klincom, poslednou show a akousi rekapituláciou je komponovaný večer Mime evening. Diváci tu majú možnosť vidieť to najlepšie, čo sa na Mime Feste odohralo, výstupy umelcov uvádzajúcich tu počas celého týždňa svoje predstavenia, ale aj ďalších pozvaných hostí. Ani tento rok nechýbalo záverečné poďakovanie ľuďom, bez ktorých práce by festival nemohol fungovať a jedným z nich bola práve už spomínaná mamka Radima Vizváryho. Ten ju po presune na oslavu do Divadelného klubu pozval na pódium a každý z účastníkov jej osobne poďakoval, objal ju a predal malý symbolický darček. Toto poďakovanie sa voľne presunulo do veľkej tanečnej párty z djským pultom samotného Radima, trvajúcej až do skorých ranných hodín.

Nedeľné ráno sa nieslo v znamení odchodu, kedy sa účastníci posledný krát stretnú na spoločných raňajkách v divadelnom klube, žijúcim počas celého týždňa rozhovormi, spoločne tráveným časom, umením, smiechom, štrganím piva, nočnými posedeniami, tancovaniami, divadlom ale najmä rodinnou atmosférou. Aj vďaka tomu je každý rok veľmi ťažké rozlúčiť sa s Poličkou a Mime Festom. Tým, že je festival komornejšieho charakteru, účastníci sa tu veľmi dobre spoznajú. A dovolím si tvrdiť, že to, čo tvorí jeho neobyčajnú atmosféru, sú ľudia, ktorí ho vytvárajú, účinkujú tu, účastnia sa ho. Pokorní a s láskou k tomu čo robia. A myslím, že práve láska je jeho základným tajomstvom. Heslom ôsmeho ročníka bolo Mime must go on a ja verím, že kým sa bude naďalej diať to, čo sa každým rokom deje v Poličke a že kým budú existovať ľudia, akí sa tu každý rok stretávajú, tak určite pokračovať bude.

Písané z predstavení 17.– 22. septembra 2019, Mime Fest, Polička.

JANNIS EGGELSMANN (D): Dr. TILL – DON’T ESCAPE
Režie: Jannis Eggelsmann
Hrají: Jannis Eggelsmann, Ingrid Havemann

RADIM VIZVÁRY & LOSERS CIRQUE COMPANY (CZ): HRDINOVÉ
Režie: Daniel Špinar
Choreografie: Radim Vizváry
Hudba: Ivo Sedláček
Kostýmy: Petra Vlachynská
Light design: Michael Bláha, Amar Mulabegovič
Zvuk: Karel Mařík
Produkce: United Arts
Účinkují: Radim Vizváry, Jindřich Panský, Matyáš Ramba, Vítězslav Ramba, Lukáš Macháček, Jiří Bělka, Mates Petrák, Jana Telcová, Kristýna Stránská, Martina Illichová, Nikola Kopáčová
Premiéra: 23. 8. 2019, Letní Letná

BENOIT TURJMAN (F): SOUSED
Autor, režisér, herec: Benoît Turjman
Kostýmní výtvarnice: Johanna Lavorel
Light-design: Maxime Boiteux

WARSAW MIME CENTER COMPANY (PL): MARCEL
Scénář, režie: Lionel Menard
Hudba: Franck Gervais
Světla: Jędrzej Skajster
Scénografie a kostýmy: Karolina Szaturska, Małgorzata Kupiec-Sporzyńska, Agnieszka Magiera
Hrají: Ewelina Grzechnik, Paulina Staniaszek, Paulina Szczęsna, Wojciech Rotowski, Ireneusz Wojaczek, Bartłomiej Ostapczuk

KALLO COLLEKTIVE (FIN): RECEPČNÍ
Účinkující a režiséři: Inga Björn a Kristiina Tammisalo
Režijní spolupráce: Thom Monckton
Vizuální koncept: Gemma Tweedie
Hudba: Esko Mattila
Light-design: Kauri Klemelä
Koproducent: Kallo Collective

BODECKER & NEANDER (D, F): SVĚTLA MĚSTA
Režie: Lionel Menard
Hrají: Wolfram Bodecker a Alexander Neander

SUMAKO KOSEKI (JAP): POTKALA JSEM SVÉ JÁ
Režie a hraje: Sumako Koseki