Labutie jazero – labute ako Degasove baletky
Nie je bežnou inscenačnou praxou, aby baletný súbor pohybujúci sa v slovensko-českom inscenačnom kontexte prizval na spoluprácu európsku tanečnú a choreografickú legendu, akou je Vladimir Malachov. Malakhova pozval riaditeľ košického baletu Andrij Suchanov a urobil dobre. Zveril mu naštudovanie Labutieho jazera s „jeho“ súborom. Suchanov dlhodobo pozýva tanečných umelcov zvučných choreografických mien, ktorí formujú súbor, ako ho poznáme dnes. Ak by sa k tomuto úsiliu pridali aj pravidelné hosťovania tanečných sólistov, baletných majstrov či dirigentov, na profesionálnej dynamike hodnej záujmu európskeho tanečného kontextu by nabral nielen súbor.
Malachovov inscenačno-choreografický koncept Labutieho jazera rešpektuje všetky košické divadelné obmedzenia. A nie je ich málo. V prípade, že orchester hrá v jame divadla, komorné javisko sa ešte zmenší a spolu s tým i rozvíjanie plasticity a dynamiky klasiky. Dirigent Igor Dohovič viedol orchester disciplinovane v duchu baletnej maniery interpretačných temp. Režisér so scénografom a kostýmovým výtvarníkom Jordim Roigom Menendezom vytvorili pre všetky štyri dejstvá jeden (nemeniaci sa) aristokratický interiér tanečnej sály. V ňom sa odohral Malachovov príbeh začarovaných labutí čierneho vládcu a princa hľadajúceho osudovú lásku. Princova labuť Odetta (do ktorej sa zamiluje) nepláva na jazere pri zámku. Pritancuje nečakane. A jej ušľachtilý „zvierací“ čistý cit princa omámi navždy. Taká je Odetta Ami Fudžikawy. Jej plastické milujúce a vrúcne ruky dotýkajúce sa Siegfrieda v podaní Sergije Jegorova vniesli na javisko cit, nehu, krehkosť lásky. Jegorov tancoval princa dôstojne, s prehľadom zrelého interpreta. Akcentoval piruety, v ktorých kulminovala jeho dynamika.
Malachovove inscenované obrazy labutí v druhom a štvrtom dejstve sa pohybovali ako Degasove baletky. Labutie tanečné impresie menili formácie dôstojne. Veľké labute Inessy Iagolnik a Lilly B. Babos kreslili tanečnými detailmi štýl klasického tanca tak, ako sme si naň zvykli, vrátane vzácne uprataných štyroch malých labutí (Silvia Borsetti, Nina Ravasová, Eva Sklyrová, Šoko Jamada). V úsporných (atypických) labutích zborových formáciách a „vrškoch“ choreograf akcentoval najmä minimalistický štýl klasického dámskeho tanca. Vytvoril tak kompaktný kontrast medzi tancujúcimi sólistkami, princom, čarodejníkom a dekoratívnym zborom labutí, podporujúci atmosféru inscenácie. Tá kulminovala najmä v štvrtom dejstve. Choreografov zmysel pre netradične poňatú klasiku mu dovolil prekročiť zaužívanú tanečnú interpretáciu a akcentovať smrť tragickej lásky princa, začarovanej labute a jej čarodejníka.
Tancovalo sa najmä v treťom dejstve. Malachov vytvoril pre košický súbor typ inscenácie, v ktorej jasne choreograficky charakterizoval jednotlivých tanečníkov. Seungyong Lee tancoval Šaša v bohatej tanečnej dynamike a jeho skokové variácie či afektované herecké pózy odľahčovali jednotlivé dramatické situácie. Súborové sólové i zborové variácie boli šité na mieru. A nielen to. Typovo fyzickú nevyváženosť súboru esteticky ozvláštnila a doplnila kostýmová výprava.
Interpreti jednotlivých tancov národov pôsobili uvoľnene. S veľkou dávkou ženského šarmu tancovala najmä španielska princezná Nina Ravasová so svojimi toreadormi. Príchod Odílie a Rotbarta (Martin Bányai) s čiernymi labuťami pôsobil dramaticky. Odília Ami Fudžikawy akcentovala dynamiku rotácie. Napriek tomu, že jej čierna labuť pôsobila krehko, záverečné fouettés presvedčilo, že choreografova interpretácia môže mať aj takúto tanečnú podobu.
Choreograf Vladimir Malachov košickú re-interpretáciu klasického odkazu Labutieho jazera uchopil ako tancujúce živé obrazy začarovaných labutí. Degasove baletky-labute svoje šťastie, ktoré hľadali v pomyselnom aristokratickom priestore tanečnej sály, napokon nenašli.
Písané z prvej a druhej premiéry 23. a 24. marca 2018, Štátne divadlo Košice.
Labutie jazero
Choreografia: Vladimir Malachov podľa Maria Petipu a Leva IvanovaDramaturgia, réžia: Vladimir Malachov
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Libreto: Vladimir Petrovič Begičev, Vasilij Fjodorovič Geľcer
Scénografia, kostýmová výprava: Jordi Roig Menendez
Premiéra: 23. marca 2018
Hana Polanská
Je škoda, že v článku není uvedeno, kdo za tím štěstím, že máme Hamiltona (a nejen jeho, ale i další dědice a ikony…Jakákoli jedinečnost. Julyen Hamilton zase v Praze