Do Novej Cvernovky sa už dá chodiť aj za súčasným tancom

Do Novej Cvernovky sa už dá chodiť aj za súčasným tancom

Autor Katarína Zagorski

Nové sídlo cvernovkárov v Rači nie je ďaleko od centra Bratislavy, ale v tmavý decembrový večer pôsobí ako na konci sveta. Vestibulom starej chemickej školy sa poneviera zopár ľudí, niektorí na ceste do alebo zo svojho ateliéru vo vyšších poschodiach a zo dvadsať ich čaká v ponurom foyer kultúrneho priestoru na predstavenie. Novovzniknutá platforma c/LAP (contemporary/LaboratoryAtelierPerformance) tu uvádza dve diela svojich zakladajúcich telies, divadelného zoskupenia Med a prach a tanečnej spoločnosti Artyci. So začiatkom si dávajú na čas, ale keďže ide o tri premiéry – platformy, Artyci a súčasného tanca v týchto priestoroch – nedbáme.  

Temná noc ožíva

Ako prví sa predstavujú Med a prach. Sedíme okolo nasvieteného boxu pokrytého až po okraj zeminou. Žena s ochrannými okuliarmi, rukavicami a rúškom na ústach pomocou nástrojov sústredene odkrýva vrstvy hliny. Obklopuje nás zvláštny zvuk a ako tak zhypnotizovane hľadíme na tú exkaváciu, jeho silnejúca intenzita spôsobuje bublavé nadvihovanie pôdy na povrchu. Do zvuku sa miešajú hlasy, nejaký chorál, hudba naberá na rušivosti, stopa huslí, spevu, až tranzový hluk a zrazu pomalé tóny klavíra. V hline sa objavuje nejaká tvár a ešte čosi, čo nepoznáme. A zatiaľ čo sa vynárajú, nás čoraz hlbšie a hlbšie do svojich vrstiev navíja hudba s úryvkami skladby Tomása Louisa de Victoriu. Žena (Mária Danadová) je za plentou, vidíme z nej len obrysy, pomaly sa vyzlieka donaha a umýva. Nad ňou rotuje na nejakom mechanizme niečo, čo v tieni na plente pripomína kráľovskú korunu. Ako z rádia znie rozhovor dvoch mužov o divadle a o tom, že „v antice bylo řečeno všechno“ a všetko je len o smrti a láske. Keď žena vyjde spoza plenty, má na sebe čajovo žltý háv a do mikrofónu číta z knižky po taliansky. Po chvíli len sleduje očami riadky, za našimi chrbtami niekto (Andrej Kalinka) hrá na buzuki a my tie riadky počujeme. Nakoniec žena knihu oskenuje v kopírke. Potom sa rozhrnú závesy na oknách kultúrneho priestoru a cez ne vidíme muža (Juraj Poliak) v záhrade, ako pracuje na grafickom lise. Hotové grafiky položí na zem a zaťaží kameňom. Povievajú tam vo vetre. Môžeme si to pozrieť aj na oknách pripraveným ďalekohľadom.

Ale aký prístroj potrebujeme na odhalenie sveta, ktorý tu režisér, autor konceptu a hudby Andrej Kalinka rozkladá do štyroch obrazov divadelnej kompozície z cyklu Krása a hnus? Mikroskop? Detektor vzácnych kovov? Kalinka s mikroskopickou presnosťou mieša svoje vzácne ingrediencie schované v hline, plente, taliančine a záhrade do tridsaťminútového likéru s názvom Temná noc +/- Obrazy pre srnky. Pomaly ho popíjame a pätnásťminútová cesta električkou do Novej Cvernovky je zrazu naozaj cestou na koniec sveta alebo na jeho začiatok, či niekde medzitým. Kráse nepoznaného rozumieme. Tá tvár napoly zarytá v hline je naša vlastná, určená len pre oči srniek.  

Struna Zuna

Po prestávke sa presúvame na premiéru predstavenia Struna do druhej polovice priestoru a tanečnej časti večera. Pohybuje sa v ňom Zuna Kozánková v choreografii Milana Kozánka z tanečnej spoločnosti Artyci. Má hudobný nástroj, ktorý na jej dotyk, klopkanie, búchanie alebo šúchanie spúšťa elektronickú zvukovú reakciu. Znie aj predpripravená kompozícia, rôzne loopy a živá gitara, na strane baletizolu ohraničeného farebnými neónkami v svetelnom dizajne Jána Ptačina je rozložená hudobná sekcia – Daniel Salontay zo skupiny Longital.

Pohyb robenia zvuku prechádza do pohybu tanečného a späť, tanečnica hrá s nástrojom o svoje telo ako so slákom, akoby ona sama bola struna. Salontay ju sprevádza slákom na svojej gitare a počas predstavenia, keď tanečnica rôznymi spôsobmi predstavuje možnosti svojho nástroja, vytvára silnú hudobnú linku, ktorá to znesie. Na chvíľu to celé skĺzne do ťažoby výskumu, pri ktorom by sme ani nemuseli byť. V tichu sa z nástroja stáva objekt a keď sa znovu ozve, ako oň tanečnica udiera svojím vrkočom, je postavou, čo jej odpovedá. Manipuluje s ním teraz ostrejšie.

Oživneme, najmä keď ho drží ako drsný rocker gitaru, udiera doň a úder spracúva pohybom. Salontayova hra príde vždy presne v čase, keď už by samotný zvuk tanečníčkinho nástroja bol priveľa. Ulietame s jeho hudbou niekde do Číny, zatiaľ čo Kozánková plachtí s nástrojom po priestore. Salontay pôsobí, že rád hľadá priestor, kde môže takto uletieť, nie je to jeho prvá spolupráca s tancom a jeho umelcami. Tanečnica si opiera nástroj o zem a o hruď ako zranený samuraj. Ale tanečná esencia sa stále nie a nie objaviť, aj keď k tomu teraz hudba ponúka výborné zázemie. Zuna sedí a počúva. Chceme jej prostredníctvom tancovať, človeku sa chce povedať – poďme, Zuna, ukáž to.

Našťastie, ako keby ten moment nechceli opustiť, nakoniec dostaneme, čo chceme. Tancuje, elektrické impulzy jej prechádzajú telom, ako tie, čo vyživujú jej záhadný nástroj. Len ona nemá kábel. V závere sa ho chytí sám majster a máme jeden čistý tanec a hudbu, ako to príroda chcela. Varí sa voda v kanvici, čo Daniel Salontay vypĺňa jazzovaním a vtedy vidíme (počujeme), aký fantastický nástroj to vytvoril. Zuna Kozánková podáva čaj pre hudobníka i seba a už by sme tu zase nemuseli byť, ale dobre, že sme, lebo po čaji a potlesku nasleduje prídavok a to už je iná káva. Výskumná časť Struny je za nami, každý hrá na to, čo vie najlepšie. Dívame sa, čo len cez tie nekompromisné neónky vládzeme.

Zástupcovia Nadácie Cvernovka chcú svoj kultúrny priestor čo najviac využiť pre živé umenie. Tanečným projektom sú otvorení, vo vedľajšom trakte budovy je telocvičňa, ktorá sa už testuje ako skúšobná sála. Vďaka nim má súčasný tanec ďalšiu možnosť prezentácie na, aj keď nie vlastnej, scéne. Mať v ňom len jedného s ich organizačnými schopnosťami, boli by sme inde.  

Písané z premiéry 11. decembra 2017, Kultúrny priestor Nová Cvernovka.  

TEMNÁ NOC + / - OBRAZY PRE SRNKY
Koncept, inštalácie: Andrej Kalinka, Juraj Poliak
Grafiky: Juraj Poliak
Hudba: Andrej Kalinka, T. L. de Victoria
Réžia: Andrej Kalinka
Premiéra: 13. mája 2017  

STRUNA
Námet a choreografia: Milan Kozánek
Spolutvorcovia: Zuna Kozánková, Daniel Salontay
Hudba a dizajn nástroja: Daniel Salontay
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Výroba nástroja: Peter Molnár Premiera: 11. 12. 2018   Text vyšiel v Denníku N.