Bazaar 2019 – Divák ako súčasť experimentu

Grace. Foto: Adéla Vosičková.

Piaty ročník divadelného a tanečného Bazaar Festivalu opäť priniesol výrazné počiny tvorcov zo strednej a východnej Európy, tentokrát premiérovo doplnené o účasť umelcov z Blízkeho východu. Podľa slov dramaturga festivalu Ewana McLarena sa tohtoročný Bazaar Festival venoval nezodpovedaným otázkam v jednotlivcovi a v spoločnosti a kládol si otázku o prítomnosti strachu v každom z nás. Požiadavka na rôznorodosť bola naplnená skrz uvedenie v európskom tanečnom svete rezonujúcich mien – súčasťou prehliadky myšlienkovo kontroverzných prác bol medzinárodne uznávaný súbor Hodworks z Budapešti, libanonská tanečnica Khouloud Yassine či jedinečný performančný zjav Ivo Dimchev.

Prézentnosť a  ritualita

Festival slávnostne zahájila performance súboru Hodworks pod vedením jednej z najvýraznejších osobností súčasného tanca Adrienn Hód. Choreografka má na svojom konte niekoľko oceňovaných tanečných produkcií, mimo iné trikrát obhájila miesto v rámci európskej tanečnej siete Aerowaves, či získala Cenu Rudolfa Labana. Tentokrát poprvé na pražskej scéne uvedená inscenácia Grace (2016) sa v rámci ČR už objavila na minuloročnej Divadelnej Flore. Vypredané predstavenie si v divadle Ponec pozreli pravidelní návštevníci festivalu i ďalší nadšenci súčasného pohybového divadla. Medzi štvoricou tanečníkov sa v Grace predstavili špičkoví performeri Emese Cuhorka a Csaba Molnár, ktorý v Hódovej predstaveniach už spravidla znamenajú záruku kvality výrazu. Pôvodne obsadeného Imre Vassa v pražskom uvedení vystriedal Björn Ivan Ekemark.

Pre Hodworks príznačného prívalu intenzívnej fyzickej akcie sa divák nedočká hneď. Naopak sa k nemu štvorica tanečníkov približuje krokom a začiatok performance vypľúva sériou slovných výpovedí na pomedzí útoku a rozhovoru. Vlastnú dávku myšlienkového materiálu prináša choreografka na scénu skrz dokonale extatické médium tela a hlasu aktérov. V útržkoch v súčasnosti rezonujúceho spoločensko-kultúrneho diskurzu pritom na mnohých miestach tematizuje aj samotný materiál, napokon Emese Cuhorka sa problematikou mylného stotožňovania porna a jej nahej prítomnosti na scéne odkazuje priamo k nasledujúcim minútam performance. Nereprodukovaný ľudský hlas ako výrazná zložka zároveň poukazuje na choreografkin dlhodobý výskum vzťahu medzi hlasom a pohybom. V úvodnej scéne pohybový prejav vychádza z dynamík dychu – prítomnosť emócie sprostredkovanej prvotne v jazykovom kóde sa pretavuje do pohybového prejavu až sekundárne. Spytovanie korešpondencie medzi oboma prvkami sa deje nevyhnutne keď sa jedno rozpúšťa v druhom – hlas sa snaží byť pohybom a pohyb sa snaží transformovať na hlas.

Miešanie jazykového a pohybového kódu pokračuje vo výraznejšie pohybovej kompozícii, tentokrát doplnenej hlasom reprodukovaným. Vyextrahovanému záznamu rozšafného mužského hlasu, ktorý diriguje svoju neviditeľnú choreografiu, chýba obrazový referent v podobe videa. To nahrádzajú svojím situačne a pohybovo vypointovaným živým obrazom štyria tanečníci v krátkej pohybovej etude, ktorá reaguje na pokyny neprítomného choreografa štylizovanou kostrbatosťou prevedenia jednotlivých pohybov a polôh zámerne evokujúcich pohlavný styk.

Grace. Foto: Adéla Vosičková.

Grotesknej nevinnosti tiel v nepodarenej snahe o sex sa už v tejto fáze darí uberať sexualitu z inak výsostne erotických obrazov – komika ako najjednoduchší nástroj podprahovo pozmeňuje vnímanie tela celkom účinne. Účinnosť nastavenej stratégie sa paradoxne násobí s vygradovaním intenzity a telesnosti v poslednej časti, kde spočiatku provokuje neodškriepiteľná krása nahých vypracovaných tiel tanečníkov pokrytých flitrami. Vo svojej ritualite a energetickom trvaní však postupne koncentruje vnímanie na telo v jeho telesnosti. A práve tá je prostriedkom k jeho postupnému odpohlavneniu. Pohlavie, prirodzene, technicky ostáva podstatnou súčasťou tela. Význam, ktorý začína zahŕňať na scéne však zaznamenávame so zmenou a kompletné priznanie jeho prítomnosti ho od sexuálneho významu odpohlavňuje. Záverečná absolútna nahota tak skutočne pôsobí najmä vo svojej hudobnosti a ritualite a divák stále v tranze z prívalu energie pohybu a absolútnej prítomnosti tela nemá potrebu protestovať, ani ďalej myšlienkovo analyzovať to, čo vidí.

Telo ako nosič významu

Prvý festivalový večer patril okrem súboru Hodworks aj výraznej libanonskej choreografke Khouloud Yassine. Sólová performance medzinárodne pôsobiacej choreografky, performerky a herečky, ktorá absolvovala štúdium choreografie na parížskej univerzite Saint Denis predstavila produkciu nabitú konkrétnosťou gesta a intenzitou telesného a mimického výrazu. To všetko pre diváka sprostredkovala skrz energiu sústredenú v minimálnych pohyboch tela umiestneného na vyvýšenom, silne nasvietenom pódiu s obmedzenou možnosťou pohybu. Pohybovej kompozícii vystavanej na rozrôznených kvalitách prevedenia významovo čitateľných repetitívnych gest sa podarilo namiešať semiotický koktejl, ktorý však vo výsledku nestaval na znakovosti jednotlivých gest, ale na účinku, ktorý má ich správne prevedenie moc vytvárať. Sprítomnením silnej emócie u recipienta sa choreografii podarilo nebyť len prezentáciou a reprodukciou, ktorá evokuje spomienku na konkrétny prejav, koncert, či vplyvnú osobnosť, ale priamo na scéne vytváraným účinkom, ktorý si divák ako svedok okúša na sebe samom. Kontext predstavenia sa stáva zanedbateľným, technická čistota a intenzita prevedenia totiž na mnohých miestach potláča rámec divadelnej udalosti a pôsobí v odtrhnutosti od divadelného nastavenia.

Pre choreografku kľúčové nazeranie na potenciu telesného prejavu bolo v kuse s názvom Heroes čitateľné. Technikou skúmania konkrétnych gest vplyvných osobností politického a kultúrneho života k ich preberaniu a apropriácii v choreografii performuje experiment (s divákom ako výskumným materiálom). Prebratá gestika preveruje telo ako možné médium a nosič vplyvu – moci ovplyvňovať.

Heroes (Khouloud Yassine). Foto: Adéla Vosičková.

Work in progress

Ťažiskovým z hľadiska dlhodobého zamerania Bazaaru ako development festivalu bol blok ukážok z práve vznikajúcich inscenácií a work in progress. Ako vhľad do procesu vzniku scénického diela predstavil program sobotného Bazaaru chystané scénické a tanečné projekty začínajúcich tvorcov z Bulharska, Macedónska, Česka a ďalších zemí. V komunitnej atmosfére sobotného popoludnia doplnila prehliadku v Studiu Alta moderovaná verejná diskusia s tvorcami vytvárajúc podnetný priestor pre feedback a otázky od diváka. Diskusný predel bohatý na vysvetlenia a zamyslenia zároveň prirodzene mobilizoval uvažovanie diváka chvíľkovo vyslobodeného z inak pasívnej pozície, vstupujúceho do diela aspoň verbálne, skrz médium diskusie.

Pod vedením mladej režisérky Martiny Avramovej vznikla performance priznane rámcovaná ako experiment. Na papierovej dvojjazyčnej tabuli explicitne oznámený zámer pripravil diváka na dvoch umelcov, ktorí sa v deň predstavenia mali vidieť po prvý raz. Avizovaný experiment nevylučoval scénickú hru s divákom. Akcia založená na pomedzí fikcie a skutočnej improvizácie dráždila pozornosť pri snahe vyčítať odpoveď z ich interakcie na scéne. V krátkom bloku s niekoľkými pevne fixovanými situáciami dala režiśerka, ako kurátorka experimentu, vzniknúť úprimným momentom nezaťaźených silovou snahou o komiku či akciu.

Projekt Tabula rasa/Proroctví vyslal pozvánku stať sa súčasťou epického rozprávania o osude jednej civilizácie. Priestorové usporiadanie stoličiek v koridore koncetrovalo pozornosť na meditatívne dianie pomaly rytmizovanej ukážky rozprávajúcej príbeh predmetov bez slov. Naratív o proroctve doplnila akcia predstavujúca snahu dokumentovať ho pre ďalšie generácie na CD nosičoch, či fotografii.

Mladý slovenský performer a rezident v Studiu AltaTomáš Janypka sa ako jediný predstavil ukážkou zo sólovej performance. V Songlines formou osobnej výpovede, ktorú verbalizuje slovne aj pohybovo, odlepoval svoje spomienky spolu s gafou prilepenou na baletizole. Podľa svojich slov uviedol vhľad do osobnej štúdie o fungovaní vlastnej pamäti.

Po konceptuálne založených scénických prácach zakončilo prehliadku energické bulharsko-macedónske trio s čistou energiou tela krepčiaceho krokmi bulharskej dvojkročky v najlepších beatoch súčasnej pop-music s názvom Drag-on/Steam Room. Pripravovaný projekt podľa slov tvorcov vyústi v trojakú produkciu – scénické dielo, LP platňu a drag show.

Tabula rasa. Foto: Adéla Vosičková.

Liečba šokom

Sobotný blok ukážok zakončila publikom očakávaná performance I Cure hudobníka, skladateľa a performera Ivo Dimcheva. Vo vypredanej Alte sa nám s prísľubom relaxácie prihovára meditatívne stíšeným hlasom postava v kraťasoch, parochni a príznačnými falošnými centrofixou maľovanými tetovačkami. Podstatný ASMR efekt podporuje v auditívnej rovine nepretržitosť Dimchevovho hlasu zosileného mikrofónom – hlas sa tu opäť ukazuje ako ťažisková súčasť výrazu. Rečové sekvencie sú pretkané autorskými piesňami, ktoré v rámci Dimchevovej tvorby fungujú aj samostatne. Divácky sa ocitáme v nastavenom rámci liečebného sedenia, kde úlohu terapeutického inštrumentu splní papierová kartička I Cure. Na päť hmatových bodov máme počas performance vytvárať tlak prstom, absorbovať energiu z aktérovho prejavu a cítiť sa zdravšie.

Miera a spôsob zapojenia diváka sú nezvyčajne prirodzené, najmä s ohľadom na rôzne násilnosti a pokusy o spontánnosť interakcie s publikom, ktoré sú na súčasnom divadle nepríjemne často páchané. V úvode kladená požiadavka práce s kartičkou I Cure navyše zahŕňa prísľub benefitu pre diváka, ovšem v prípade, že bude nepretržite prítomný, aby energiu prejavu absorboval. Na hrane reality a fikcie sa pohybujeme, aj keď jednotlivci prídu dať Dimchevovi skutočnú masáž trapézov, alebo dobrovoľne predstierajú pohlavný styk. Pre niekoho provokatívne a tabu načínajúce obrazy mierni hravosť a na dojem komická povaha diania, ktorá zároveň v divákovi chvíľkovo vytvára pocit bezpečia.

Čo sa udeje, keď prostredníctvom identicky komickej formy vystrelí Dimchev do publika absolútne tragický obsah? Gýčové scenérie zurčiaceho vodopádu a praskajúceho ohňa vystriedajú v jedinom preblesku LCD obrazovky dve mŕtvoly detí a zúfalá matka. Dimchev pokračuje vo svojom liečebnom procese. S tým rozdielom, že v hľadisku sa už nikto nesmeje. Efekt vyvolať v nás aj niečo iné ako záchvat smiechu v paralele k intenzívnym výškam Dimchevovho crescenda prichádza účinne a okamžite – zo situácie totiž vyplýva prirodzene. Terapeutickú bodku predstavuje liečba samotného Dimcheva, ktorý cez svoju kartičku I Cure prijíma energiu od nás – za ňu sa s vážnou tvárou poďakuje a ukončí sedenie.

Pražský Bazaar 2019 opätovne umožnil českému divákovi zoznámiť sa s tým, čo sa súčasne deje v mladej tvorbe, a rovnako sprostredkoval možnosť zažiť si na vlastnej koži už zvučné mená. Našliapnutá tradícia festivalu tak obhájila svoj význam u tanečných nadšencov a prilákala hádam aj zvedavcov, ktorí s Bazaarom zatiaľ nemali toľko spoločného.

Písané z festivalu Bazaar, 14. – 18. 3. 2019, Studio Alta, divadlo Alfred ve dvoře, divadlo Ponec.

Grace
Interpreti a spolutvůrci: Marcio Canabarro, Emese Cuhorka, Csaba Molnár, Imre Vass
Dramaturgie: Ármin Szabó-Székely
Hudba: Márk Bartha
Světla: Miklós Mervel
Choreografie: Adrienn Hód
Premiéra: 21. ledna 2016, Budapešť

Heroes
Choreografie: Khouloud Yassine
Hudba: Khaled Yassine
Scéna: Fadi Yeni Turk
Premiéra: 14. února 2017, Bejrút

I Cure
Text, hudba, choreografie: Ivo Dimchev
Premiéra: 2016

Songlines (work i progress)
Choreografie: Tomáš Janypka

Tabula Rasa/Proroctví (work in progress)
Choreografie:  Jan Brejcha a Miki Zika