Železná opona definitívne padla – Michail Baryšnikov patril dve noci divákom SND

Brodsky / Baryshnikov (Michail Baryšnikov). Foto: Janis Deinats.

Autor Katarína Zagorski

Jeden z najväčších baletných umelcov našich čias, prvý frajer, čo v Bielych nociach otočil jedenásť piruet, a posledný frajer Carrie Bradshaw v seriáli Sex v meste, historicky prvýkrát vystúpil na Slovensku na doskách novej budovy SND v éterickej pocte kamarátovi-básnikovi pod názvom Brodsky/Baryshnikov. Ako pravú legendu jeho príchod sprevádza ľahká kontroverzia – nestarnúca tanečná a herecká hviezda v skvelom novom projekte, alebo 71-ročný muž v nudnej monodráme, kde sa ledva pohne?

Balet, nebalet

Na javisku tróni prázdny, opustený altánok zimnej záhrady. Ako objekt pôsobí už pred začiatkom predstavenia magicky, zabudnutá skrinka času. Predstavenie sa delí na časti odohrávajúce sa vnútri a na lavičke pred ním. Prichádza Michail Baryšnikov v saku a nohaviciach a niekde z diaľky hudba. Tá je tu však skôr k dokresleniu scény; pravou hudbou sú verše, znejúce z nahrávky s hlasom Josifa Brodského, dávajúcej priestor pohybovým etudám vnútri altánku, alebo recitované naživo Baryšnikovom na lavičke.

Niečo číta z knižky, ale väčšinu básní v 90-minútovom diele posiela v ruštine do ticha divadla svojím mäkkým hlasom naspamäť. Sú o živote, „ktorému sa ako darovanému koňovi nehľadí na zuby“, o smrti, o túžbe, o starnutí. Žiarovky vnútri zimnej záhrady niekoľkokrát zoskratujú a s výstrelom iskier pošlú do hľadiska vôňu spáleniny.

Scénografiu dotvára projekcia, ktorá sa občas premietne na povrch altánku, použitie techniky je citlivo jemné, priamo do slova verša naživo na scéne sa napája to isté slovo z nahrávky. Preklad Jána Štrassera sa premieta na altánok, časté pokašliavanie obecenstva a zvuk podpätkov niekoľkých odchádzajúcich dám len zdôrazňujú krehkosť inscenácie. Nemusí sa z nej sypať balet, aby tam bola cítiť jeho esencia.

Brodsky / Baryshnikov (Michail Baryšnikov). Foto: Janis Deinats.

„Život je suma drobných pohybov“ a jedenásť piruet

Držiteľ Nobelovej ceny Josif Brodský bol Baryšnikovov blízky priateľ s podobným osudom, obidvaja utiekli zo Sovietskeho zväzu, aby sa preslávili v Amerike. Aj vďaka ich priateľstvu jeho u nás doteraz v preklade nevydaná poézia znie javiskami prvých scén. S myšlienkou vytvoriť dielo na jej oslavu oslovil Baryšnikova Alvis Hermanis, popredný európsky divadelný režisér a spolurodák z Rigy.

Keď Baryšnikov v roku 1974 požiadal počas baletného turné Kirovovho divadla o azyl v Kanade, žil Brodský už dva roky v USA, kam čoskoro presídlil aj „Míša“. Vrátiť do Ruska sa už nemohol a ani sa nikdy nevrátil. Má americké občianstvo, v roku 2017 prijal aj lotyšské. Bolo jasné, že hviezda z Petrohradu sa v Amerike nestratí, stala sa vedúcim sólistom New York City Ballet a American Ballet Theatre, neskôr jeho riaditeľom. Prišlo účinkovanie na Broadwayi, v televízii a v Hollywoode, nominácia na Oscara za film Starting Point.

A Oscara mal dostať aj Gregory Hines, jeho herecký partner vo filme Biele noci za to, ako mu padne sánka, keď s tanečníkom prehrá stávku jedenástich rubľov za jedenásť piruet. „Nemožné, toto nie je klzisko,“ zahundre najprv Baryšnikov ako Koľa Rodčenko a vzápätí ich tam všetkých jedenásť struhne, žiadny trik, žiadny strih.

V televíznom zázname Baryshnikov by Tharp, cenami ovenčenej choreografie Twyly Tharp, otočí len osem, aby ich ešte komótne na chvíľku zastavil na špičke. Doma to radšej neskúšajte. Brilantnosť jeho tanečnej techniky len ako malý bonus pre tých, čo ho poznajú v prvom rade ako ťažkého šviháka zo seriálu Sex v meste.

Jeden z mnohých

Chvíľu sa točí na javisku ako šaman, k básni o čiernom koňovi, čo si hľadá jazdca, naznačuje flamenco, báseň o starobe začína smiechom. Baryšnikov si dáva dole vestu, obnaží ramená a lýtka a starecky odkrivká nabok. Hrá dobre to staré telo, ale nočného motýľa, narážajúceho o steny altánku a mihotajúceho sa pod žiarovkami, tancuje tým istým, zrazu ľahkým, baletným telom. Pri básni o tragédii sa tempo zrýchli, Baryšnikov otvorí dvere a na stoličke v nich v rýchlom slede predvedie fascinujúcim spôsobom smrť, dieťa, vojaka, huslistu, klauna, opilca, v rytme verša premieňajúceho sa ako chameleón.

Tieto premeny sú jeho značkou: z baletu do moderného tanca, z divadla do filmu a televízie, z tanečníka a riaditeľa na zakladateľa Baryshnikov Arts Centre na newyorskom Manhattane. Keď sa ho moderátor pri prezentácii tohto centra na podporu tanečných umelcov pýta, prečo sa vlastne stará o tvorcov, ktorí sa ešte len snažia presadiť, bez váhania odpovedá: „Som jeden z nich.“ V niektorých ich projektoch aj hosťoval.

Brodsky / Baryshnikov (Michail Baryšnikov). Foto: Janis Deinats.

„Pohľad necháva na veciach stopu“

Túto inscenáciu na svojej scéne v spolupráci s agentúrou KunstVia uviedol Balet SND. Neplatí v nej, že všetko podstatné sa povie pohybom – ak nerozumiete po slovensky alebo rusky, básne vám uniknú. I tí, čo rozumejú, si ich dlho nepodržia; hodina a pol prebehne rýchlejšie ako čierny kôň. Baryšnikov by to ustál aj v činohre, ale patrí baletu, ktorému svojimi celoživotnými odbočkami do nečakaných teritórií ukazuje, že sa nových možností nemusí báť.

Klaňačka je v stoji, aj keď nie úplne celého obecenstva – niektorí mu tú hodinu a pol ruskej poézie len tak nedarujú. Hlavný protagonista sa ľahkým krokom a s typickým úškrnom na tvári prichádza poďakovať, do šálov odbieha ako chalan. V hľadisku cítiť pohnutie, mnohí nečakali, že by ho ešte mali možnosť vidieť na javisku a ešte aj u nás. Vďaka zrelému sebapoznaniu a presnému režijnému vedeniu sa v tejto skvostnej monodráme hýbe práve toľko, koľko treba.

Nuda či nenuda, umenie z nej prýšti všetkými pórmi, Brodský by mal radosť z takého interpreta svojej poézie. A Baryšnikovova legenda spočíva v tom, že by sme ho sediaceho pred nami na lavičke pravdepodobne hodinu a pol vďačne a vo vytržení pozorovali aj bez nej.

Písané z predstavenia 20.3.2019, Slovenské národné divadlo, Bratislava.

Převzato z Denníku N.