Po takmer piatich rokoch prichádza Dora Sulženko Hoštová s ďalším pokračovaním črtajúcej sa trilógie, tentokrát s názvom Progres. Oproti predchádzajúcemu dielu, kde tanečníčka poňala koncept ako duet s hercom Janom Čtvrtníkom, rozširuje obsadenie o ďalších dvoch umelcov, míma Tomsa Legierskeho a cirkusového umelca Valentina Verdura. Téma priebehu samotnej tvorby diela sa tak rozrastá aj o ďalšie umelecké žánre. Oproti tancu a slovu tu pracuje s pantomímou či výraznými divadelnými prvkami.
Hlavnou líniou prechádzajúcou naprieč celým dielom je ostrý humor postavený na seba ironizovaní a banalizovaní konkrétnych tvorivých postupov. Otázka postavenia umelca k inšpirácii ako takej, vyprázdňovanie gest a pohybov, či samotný obsah diela vo vzťahu k jeho dĺžke. To všetko sú otázky, s ktorými Sulženko Hoštová v diele pracuje a opätovne nadväzuje na témy kladené v Procese. Počas prvej tretiny môžeme zo synchronizovanej choreografie nadobudnúť pocit, že sa pozeráme na klasicky poňatú pohybovú inscenáciu. Zlom nastáva vo chvíli, kedy zistíme, že sme sa celý čas pozerali na skúšku a nacvičené treba prejsť znovu. Začína tak veľmi výrazná hra v hre a z nás sa stávajú priami účastníci a svedkovia samotného procesu. Zhmotnený chaos potierajúci vážnosť celého diela je najviac citeľný v scéne, do ktorej boli zapojení aj diváci. Herec Jan Čtvrtník v nej navnadí divákov, aby sa k nemu pridali k skladaniu origami z anotácii položených na každom sedadle. Väčšina z nich s nadšením opakovala jeho návod, keď zrazu z ničoho nič celé dielko (asi labuť) pokrčil, zahodil za seba a celú situáciu sprevádzal smiechom.
Progres (Dora Sulženko Hoštová). Foto: Vojtěch Brtnický.
Svojráznym prvkom odlišujúcim sa od tohto zámeru a naladenia bola nafúknutá plachta umiestnená v pozadí javiska. Tá sa od parodizovaného postupu celku líšila svojimi estetickými kvalitami a pôsobila oproti ostatným tanečným aj divadelným prvkom omnoho sugestívnejšie. Spolu so svetlom a pohybmi tanečníčky, ktorá do nej ku konci vstupuje, sa nám naskytá pútavý pohľad na čistú vizuálnosť. Koncept diela ako paródie je dokonaný symbolistickým zrútením provizórnej scény za výrazne rytmickej hudby Johany Ožvold, púšťanej autenticky z kazetového nosiča.
Process a tak rozširuje na Progres a je nutné povedať, že vo vzťahu zosmiešnenia umeleckého diela je progresívnejší v tom, že v potieraní význačnosti diela ako tvorivého aktu zachádza významovo ešte o niečo ďalej. Na druhej strane sa naskytá otázka, či sa tanečníčka nezasekla a zbytočne nezacyklila v niečom, čo už raz divákom predviedla. Paradoxne by sa totižto zaradila medzi umelcov a postupy, ktoré na scéne celý čas parodovala a voči ktorým sa chcela vyhraniť. Ak totižto nájdeme tie isté nápady, myšlienky a postupy aj v záverečnom diele spomínanej trilógie, celý zámer, ktorý inak pôsobí živo a je v tanečnom prostredí veľkým oživením, ostane prázdnym. Na obranu však treba povedať, že samotný výber témy a jej prevrátená optika je niečo, čo v súčasnom tanečnom prostredí pôsobí príťažlivo. Humor, ktorý tu slúži ako nosný prvok celého diela je zároveň prostriedkom k odstupu, a ten je pre samotnú tvorbu potrebný, ak nie žiaduci.
Písané z premiéry 5. marca 2019, Divadlo Ponec.
Progres
Choreografia, koncept: Dora Sulženko Hoštová
Interpretácia: Dora Sulženko Hoštová, Jan Čtvrtník, Tomsa Legierski, Valentin Verdure
Hudba: Johana Ožvold
Light design: František Fabián
Scénografia: Dáda Němeček
Kostýmy: Johana Krůfová
Premiéra: 5. 3. 2019
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 4x
Petr K.
> Jenomže je tady druhá strana mince a tou jsou diváci, již, mohu-li se dopustit generalizace, bývají na oblastech spíše…Labutí jezero bez kontroverzí, otázek i inspirace