Festival Cirkopolis: Entropía, 3D: Minimalistická žongláž a akrobacia na hrane

3D (Jonathan Guichard). Foto David Konečný.

Autor Barbora Forkovičová

Festival Cirkopolis už niekoľko rokov prináša na české javiská špičkové produkcie zo súčasnej svetovej, ale aj domácej novocirkusovej scény. V Paláci Akropolis mohli diváci tento rok vidieť aj predstavenia slávneho žongléra Stefana Singa či francúzskeho zoskupenia Cie H.M.G.

Loptičkový svet

Nemecký žonglér Stefan Sing predstavil na festivale svoje sólo s názvom Entropía. V tomto minimalistickom predstavení si vystačí s prázdnym javiskom a veľkým množstvom bielych žonglovacích loptičiek. Tie sú jeho jediným partnerom, scénografickým prvkom aj rekvizitou v jednom. Loptičky teda vytvárajú jeho celý svet.

Na začiatku stojí na javisku väčšia pyramída loptičiek, úhľadná a celistvá. Sing sa nosom jemne pohráva s loptičkou na samom vrchu, potom do nej vrazí hlavou a rozbije tak celý objekt. Je to trochu, ako keď pri biliarde prvá guľa rozbije set. Loptičky sa rozkotúľajú po javiskovom priestore a hra sa môže začať.

Postupným premiestňovaním a uchopovaním loptičiek performer pozvoľne začína žonglovať. S eleganciou strieda „nenápadné“ žonglovanie na menšom priestore s väčšími, až vystatovačnými gestami, ako keď napríklad pri prehadzovaní vždy jednu loptičku „mačovsky“ odbíja svojou hruďou. Vďaka tomu sa mu v prvej časti predstavenia darí udržiavať ľahko plynúce tempo. Sing premyslene pracuje aj s premenlivosťou vzťahu medzi ním a loptičkami. Pri žongláži je jasným pánom situácie zväčša on. No vo chvíli, keď do vzduchu vyhodí päť loptičiek a následne ich zachytáva svojím telom (dve lakťami, dve pomocou ramien a hlavy, jednu napokon kolenami) – čo mu znemožňuje ďalší pohyb –, pôsobí skôr ako ich otrok. Môže sa pohnúť len do tej miery, do akej mu to loptičky povoľujú, čo je nielen veľmi náročné, ale pre vonkajšieho pozorovateľa aj komické.

Sing v Entropii využíva najmä situačnú komiku, ale i klasické žonglérske gagy, ako napríklad predstieranie, že mu loptičky utekajú z rúk a ledva ich stíha zachytávať. Aj komické vsuvky do predstavenia vkladá elegantne, pri žonglovaní jedným nečakaným pohybom chytí loptičky medzi prsty a na hlave z nich vytvorí parohy, ktoré doplní grimasou smerovanou k publiku. Chvíľu v nej zotrvá a bez povšimnutia sa vráti do „normálu“.

Druhá časť predstavenia sa nesie v rozjímavejšej atmosfére. Sing loptičky sústreďuje do stredu javiska a opäť z nich vytvára veľkú pyramídu. Sám pri nej leží a neskôr začína v ľahu aj žonglovať, pričom využíva ladné tanečné pohyby. Loptičky presúva a vytvára z nich rôzne (ne)pravidelné obrazce. V jednej chvíli to vyzerá, že sa chce všetkých zbaviť, postupne ich odhadzuje do zákulisia. Napriek tomu je loptičiek okolo stále veľa, obklopujú ho, až ho „pohltia“ . Žonglér si vyzlečie tričko, položí ho na scénu a z loptičiek dotvorí zvyšok svojho nového tela. Akoby tým splynul s prostredím, loptičky už netvoria iba jeho okolitý svet, tvoria aj jeho samého.  

Keď sa performer stane objektom

V produkcii s názvom 3D francúzskej skupiny Cie H.M.G. pracuje Jonathan Guichard na javisku s jediným predmetom, s veľkou ohnutou drevenou doskou na koncoch spojenou kovovým lanom. Počas celého predstavenia je však na javisku prítomný ešte jeden muž. Zatiaľ čo Guichard je zväčša v priestore a manipuluje doskou, jeho spoločník Mikael Le Guillou ostáva za zvukovým pultom na strane malého javiska. Performeri prichádzajú na začiatku spolu, sú synchronizovaní a až smiešne vážni. Komunikujú výhradne pohľadom a napätie v ich vzťahu je vtipnou linkou, ktorá sa tiahne celým predstavením.

Guichard, skôr než sa vôbec dostane do kontaktu s rekvizitou, nahráva so svojím partnerom rôzne hluky, ktoré neskôr znejú na pozadí akrobatických výstupov. Pomocou zvukového pultu tak prehĺbia a zvýraznia napríklad dupot na pódiu, kĺzanie sklenej fľaše po drevenom stole či tlkot performerovho srdca. Vtedy sa už Guichard začína pohrávať aj s doskou. Spočiatku je predmetom jeho hier najmä publikum: masívny drevený oblúk nakláňa a necháva kolísať v nebezpečnej blízkosti divákov, ktorí sa, neoboznámení s fyzikálnymi vlastnosťami predmetu, v strachu o vlastný život uhýbajú a doslova híkajú hrôzou. Pocit úľavy ale neprichádza, ani keď sa Guichard ležiaci v oblúku pretočí o 180 stupňov. Diváci sa  namiesto o svoje životy začínajú báť o ten jeho. Performer však všetky triky zvláda perfektne a okrem akrobacie na hranách dosky predvádza aj balansovanie na napnutej kovovej strune.

Po triumfálnej ukážke jeho akrobatických schopností sa opäť výraznejšie vynára zvuková stopa, ktorá nad ním doslova získava moc. Stačí jeden silný zvuk (a teda jedno ťuknutie muža za zvukovým pultom) pripomínajúci hrmenie a performer padá na zem. Opačný efekt majú zasa veselé tóny, čo ovládajú niektorí diváci. Niekoľko minút sa tak Guichard zmieta v búrke tónov a hlukov, až sa v akomsi tranze trhanými tanečnými pohybmi schúli na doske ležiacej na javisku a zmizne za stolom. V konečnom dôsledku tak v 3D nešlo len o manipuláciu s objektom, ale aj o manipuláciu so samotným performerom. Zvuková stopa postupne naberala na význame, až sa „emancipovala“ a nečakane tak zmenila vzťahy na javisku. Performer,  po tom čo manipuloval doskou, sa sám stal manipulovateľným objektom v moci reprodukovaných zvukov. 

Psáno z představení Entropía 12. 2. 2018 a 3D 16. 2. 2018 v Paláci Akropolis.  

Stefan Sing – Entropía
Režie a hraje: Stefan Sing  

Cie H.M.G – 3D
Autor projektu, skladatel, performer: Jonathan Guichard
Zvukový designér, performer: Mikael Le Guillou
Technický šéf: Cyril Malivert
Scénografie: Étienne Manceau
Konstrukce: Cyril Malivert, Jonathan Guichard, Étienne Manceau, Jean-Victor Bethmont, Franck Breuil