Festival 4+4 dny v pohybu II. – Dve sóla na princípe neurčitosti

Festival 4+4 dny v pohybu II. – Dve sóla na princípe neurčitosti

Autor Barbora Forkovičová

Témou 23. ročníka festivalu 4+4 dny v pohybu bol princíp neurčitosti. Ten sa zjednodušene dá vysvetliť tvrdením, že ak dokážeme zmerať či určiť jednu vlastnosť, zákonite nebudeme schopní determinovať tie ostatné. Ako by sa tento princíp mohol premietnuť do sféry umenia? Snáď ako varovanie pred zaslepenosťou jednotlivosťami – či už na úrovni tematickej alebo formálnej. Asi nie je náhoda, že dvaja zahraniční umelci, ktorí na festivale predstavili svoje sólové performancie, vo vlastnej tvorbe preukázali schopnosť zachytiť nahliadané témy a problémy v ich komplexnosti. A obom sa to podarilo aj bez toho, aby stratili istý cieľ.

O krehkej duši

 V performancii Hello useless – for W and friends sa v istom zmysle stávame hosťami jej tvorcu Bennyho Claessensa, ktorý je zároveň jediným účinkujúcim na scéne. Na začiatku nás nenútene privíta, obšírne opisuje, čo má na javisku – napríklad záhradný nábytok; ten je tam, lebo sa mu, jednoducho, páči a nemáme za tým hľadať veľké významy. Keď sa však budeme nudiť, môžeme sa pohľadom naň v spomienkach preniesť do čias našej dovolenky a skrátiť si tak čakanie na koniec predstavenia. Ďalej ukazuje parostroj postavený na scéne, ktorým vtipne argumentuje, že nejde o žiadne iluzívne divadlo, keďže odhalená technika je jednou z čŕt postmodernej tvorby. Zároveň nás upozorňuje, že ku koncu príde aj na interakciu, ktorej sa nemáme báť, práve naopak, máme sa zapojiť, lebo o to predsa v danej časti predstavenia ide.

Po humornom inštruktážnom úvode sa Claessens akoby čoraz hlbšie ponára do svojho vnútra a divákov necháva sledovať, čo sa tam odohráva. Predvedie niekoľko speváckych výstupov a pohybových sekvencií pôsobiacich ako kusy nejakej tanečnej choreografie, občas niečo prehodí. Vďaka tlmeným svetlám a znudenému či rezignovanému výrazu jeho tváre je atmosféra týchto scén ponurá. Claessens nás srdečne privítal, aby sa následne stratil v spleti obrazov, spomienok a myšlienok. Môžeme v nich hľadať spojenia a asociácie alebo si viac uvedomovať – v nadväznosti na názov projektu – zbytočnosť predvádzaného. V istých momentoch sa performer až rozkošnícky vyžíva v kúskoch, na pohľad nezmyselných. Prechádza sa po scéne, prehráva trápne momenty (napríklad, keď si opakovane necháva spadnúť nohavice, za čím nasleduje ironické gesto prekvapenia – dlaňou prekryté otvorené ústa), paroduje Enyine piesne a napodobňuje obrázky z časopisov. Koniec koncov, môže si robiť, čo chce. Dvere, ktoré pre nás otvoril, vedú do jeho vlastného sveta, čo je zároveň neskrývaným divadlom.   

V interaktívnej časti neskôr vyzýva divákov, aby sa k nemu pridali v behaní do kruhu po scéne. Z reproduktorov znie báseň Allena Ginsberga (Footnote to Howl), ktorá oslavuje svätosť ľudskosti a duše, najmä tej šialenej a nekonvenčnej. Aj Claessens nás navádza na objavovanie vznešenosti v nevšednom. S tým súvisí tiež téma umeleckej kritiky, ktorá sa vinie celým predstavením. Performer odhaľuje jej mechanizmus, keď sám hodnotí nájdené detské kresby. Používa pri tom skvele odpozorovaný štýl kritikov suverénne hlásajúcich svoj názor na hodnotené diela. Claessens v komentároch nešetrí zdrvujúcimi recenziami a  arogantne odporúča autorom diela zahodiť, alebo prinajmenšom výrazne vylepšiť. Zmenou zvyčajnej perspektívy – ostré posudky sú určené deťom – zdôrazňuje niekedy až zbytočnú drsnosť kritikov a jej možné zhubné následky.

Najvýraznejším scénografickým prvkom performancie sú obrovské trblietavé písmená J, O, Y zavesené na zadnej stene scény. Ich veľkosť a žiarivosť v kontexte predstavenia môžeme vnímať buď ako výkrik irónie nad pochmúrnym umelcovým počínaním, alebo ako symbol nedosiahnuteľného cieľa, akejsi vzdialenej oázy, ktorá však môže byť aj fatamorgánou. V každom prípade zanecháva pocit smútku a prázdnoty. Claessens nás „núti“ sledovať prakticky zbytočné scény, ktoré však v sebe nesú zvláštnu intimitu. Práve vďaka tomu nad dojmom premárneného času prevláda zdanie, že sme sa naozaj priblížili krehkej ľudskej bytosti a na chvíľu mohli nahliadnuť do jej vnútorného sveta – nech už je charakter akokoľvek šibnutý, trápny alebo dojemný.

Na vodách morálnej dilemy

Austrálska performerka Nicola Gunn sa vo svojom vrstevnatom diele s názvom Piece for person and ghetto blaster (Skladba pro človeka a magneťák) zameriava na riešenie a rozkrývanie morálnych a etických dilem. Na základe príbehu o mužovi, ktorý hádže kamene do kačky sediacej pri rieke, rozvíja siahodlhé úvahy, ktoré sa pôvodnému problému často vzďaľujú. Základnou otázkou ostáva – má žena bežiaca okolo zasiahnuť?

Ako v predošlom prípade, aj tu je autorka diela jedinou účinkujúcou na scéne. Až neskôr sa jej partnerom stáva magnetofón, ktorý vyludzuje jednoduché, no o to podmaňujúcejšie elektro melódie. Gunn je počas monológu, tvoriaceho základ jej diela, v neustálom pohybe. Divákovi tak ponúka aj vizuálne vnemy, ktoré sú zväčša abstraktným doplnením hovoreného slova. Pohyby niekde na pomedzí rannej rozcvičky a tanečnej choreografie chvíľami pôsobia rozptyľujúco, vďaka čomu máme z celej dilemy ešte silnejší pocit neistoty. Performerka sa nad situáciou už aj tak zamýšľa obšírne, čím nám sťažuje voľbu jasného stanoviska. Čo ak žena zasiahne a muž v rozčúlení ublíži aj jej? A čo ak hádzať kamene do kačky je preňho normálne, lebo pochádza z inej kultúry, kde je to akceptovateľné? A čo na to kačka? Musíme si uvedomiť, že každý z aktérov je rovnako dôležitý – a tak sa spúšťame po špirále relativizmu, bez toho, aby sme vedeli kde a či sa vôbec niekde zastavíme.

Hoci tieto neisté vody sú v podaní Gunn celkom príjemné – najmä vďaka odbočkám vtipne glosujúcim napríklad aj Marinu Abramović a jej potrebu zanechať po sebe dôležité posolstvo –, nenecháva nás v nich plávať pridlho. Rozprávanie stupňuje hypotetickými scenármi, až sa dostáva k možnosti, že celý akt s kačicou je vlastne umeleckým predstavením. Stáva sa však v takomto prípade ospravedlniteľným alebo, naopak, dvojnásobne nepotrebným? Nečakaným obratom optiky a náhlou autoreferenčnosťou (keďže muž je hypoteticky umelec, rovnako ako ona) Gunn tematizuje aj umenie ako také.

  Odstup a schopnosť sebairónie, príznačné pre celé dielo, sa zhmotnia v skvelom závere, keď slovo dostane hlavná, hoci celý čas nevyslyšaná aktérka príbehu – kačka. Performerka v pestrofarebnom kostýme dáva úvahám bodku v podaní zvukovo-vizuálne zahlcujúcej show. Všetko vypovedané sa tak dostáva do nového svetla, pod ktorým sa zjavujú najmä tie vtipné až absurdné hrany príbehu. Tak aká je vlastne tá naša morálka, na ktorej toľko lipneme?  

Písané z repríz uvedených v rámci festivalu 4+4 dny v pohybu 9. októbra 2018 v divadle Ponec a 12. októbra 2018 v Divadle Archa.  

Benny Claessens: Hello useless – for W and friends
Koncept, réžie, účinkuje: Benny Claessens
Hudba: Simon Lenski 
Produkce: CAMPO
Koprodukce: NTGent

Nicola Gunn: Piece for Person and Ghetto Blaster
Koncept, text, réžie a účinkuje: Nicola Gunn
Choreografie: Jo Lloyd
Hudba a zvuk: Kelly Ryall
Light design: Niklas Pajanti
AV design: Martyn Coutts
Kostýmy: Shio Otani
Dramaturgie textu: Jon Haynes
Produkce: Emily O’Brien