Novocirkusové pohybové haiku – takto označil Lukas Blaha, študent Katedry nonverbálního divadla, svoj bakalársky projekt s názvom DÓ. Originálnym prepojením žonglovania, pohybu a tanca s poetikou japonskej poézie a kultúry vytvoril krásne lyrické a formálne čisté dielo, pri sledovaní ktorého má človek pocit, akoby sa naozaj ocitol uprostred veršov oživenej básne.
Blahovou partnerkou na javisku je tanečnica Eva Stará. Do priestoru vstupuje spočiatku jemne a nebadane, ako malý potôčik, ktorého zurčanie súčasne znie z reproduktorov. Jej opatrné a sústredené pohyby ho zaujmú natoľko, že preruší hravo a precízne rozvíjané žonglovanie a začne ju skúmať. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom Starej je tanec, zatiaľ čo Blaha komunikuje najmä prostredníctvom žonglovania a pohybu. Dva rozdielne princípy na seba počas predstavenia jemne narážajú, konfrontujú sa, na chvíľu organicky splynú, aby sa v závere opäť rozišli. Nejde tu pritom o základnú mužsko-ženskú dualitu. Tá sa v diele akoby neutralizovala. Ako básne haiku, i toto dielo inklinuje viac k obrazom prírody. Obaja performeri tak predstavujú skôr akúsi esenciu prírodnej sily v jej rôznorodosti. Výraz diela významne formuje aj dôsledný light design – pracuje sa najmä s pastelovo matnými farbami, a scény tak získavajú jemnosť a harmóniu.
V úvodnom strete sa odlišné princípy navzájom spoznávajú. Blaha skúša, čo si voči partnerke môže dovoliť – pod lakte a kolená jej podloží žonglovacie loptičky, čím obmedzí jej pohyb. Stará sa najprv podvolí, no lopty následne púšťa na zem a pokračuje v tanci. Neskôr nasleduje ich zblíženie: dvojica sa zosúladí a ich spoločné pohybové sekvencie, v ktorých pracujú najmä rukami, pôsobia ako japonské znaky v pohybe. Fascinujúce je pri tom sledovať, že hoci obaja vykonávajú tie isté pohyby, rozdiel medzi nimi je badateľný. Kým tanečnica oplýva jemnosťou, v Blahovom prejave je citeľná presnosť a pohotovosť žongléra.
Jedným z vrcholov predstavenia je scéna akéhosi podmanenia, reagujúca na predošlú sekvenciu, keď tanečnica energickým tancom obsiahne celý priestor a odgúľaním žonglovacích loptičiek akoby vypudí všetko cudzorodé. Blaha sa postaví Starej na chrbát a postupne vylezie až na jej ramená, kde stojí ako majestátny bojovník. Akrobaticky náročnú scénu dvojica zvláda s trochou neistoty, no s o to silnejším vyznením. Tanečnica sa pod tlakom postupne zosúva, až ostane ležať na zemi, doslova prišliapnutá a vysilená. Svoju novo nadobudnutú prevahu si žonglér ešte potvrdzuje tým, že performerku ako bábku ovláda pomocou jednej loptičky. Plynutie živlov je však neprestajné, a tak sa i tento nepokoj postupne pretvorí v symbiózu.
Jemný konflikt niekoľkokrát prerastie aj do slov, keď sa performeri napríklad nezhodnú na správnom znení básne (pravdepodobne haiku) a každý z nich tvrdohlavo opakuje svoju verziu. Tieto momenty nás vytrhávajú z poeticky vzdialenej atmosféry, vtipne narúšajú naše vnímanie a smerujú nás k realite, súčasnému momentu. Veď aj malé ľudské škriepky sú prirodzené a večné.
Lukas Blaha sa vďaka projektu Dó preukázal nielen ako skvelý žonglér a artista, ale aj ako vnímavý a pozoruhodný tvorca. Na základe vlastnej koncepcie vytvoril so svojím tímom vizuálne aj obsahovo podnetnú inscenáciu. Japonská poézia mu poslúžila ako východisko, materiál, do ktorého sa doslova vnoril, a na prechádzku jej krásami pozýva aj svojich divákov.
Písané z premiéry 24. mája 2018 v divadle Alfréd ve dvoře
DÓ
Námět, koncepce: Lukas Blaha
Realizace, interpretace: Lukas Blaha, Eva Stará
Dramaturgie: Jana Stárková
Hudba: Jakob Schubert
Kostýmy: Klára Bliss
Light design: David Prokopič
Produkce: Sára Pospíšilová
Pedagogické vedení: Roman Horák
Speciální poděkování, konzultace: Vlastislav Matoušek, Debora Štysová, Mark Bliss
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 0x
Kata Zagorski
No jo, niekedy sa nepodarí. Ale zase niekedy je to komunikačne konzistentné, aj celkom adresné aj javisková istota tam…Nadčasově neuchopitelná excelence, anebo přehlédnutí diváka?