Tri cesty Andreja Halásza

Juraj Kubánka, Ondrej Halász. Foto: Alexander Nagy, Súkromný archív nadácie Kubánkov sen

Druhá polovica 20. storočia priniesla v kontexte slovenského tanečného umenia vznik nových súborov, rôznych tanečných telies a množstva pôvodných baletných diel. Pribudlo i tých vynikajúcich tvorcov, predstaviteľov a interpretov, ktorí sa rozhodli spojiť svoju životnú púť s divadlom nielen na Slovensku, ale i mimo neho. Väčšina z nich sú ľudia spätí s populárnymi štátnymi telesami slovenského ľudového tanca, ktorí potom podstatnú časť svojej umeleckej kariéry strávili aj na doskách baletných súborov. Spomedzi nich dominujú mená Žofia Červeňáková, Ján Šprlák-Puk a tiež Andrej Halász. Žiaľ, život je neúprosný. Po Jankovi a Žofii opustil naše rady i Andrej (v SĽUK tiež uvádzaný ako Ondrej Halász Hudy), dôverne známy medzi najbližšími ako Fifi. Pre mňa osobne je to smutný pocit. S Andrejom nás okrem rodných Košíc spájala i tanečná katedra VŠMU, presnejšie povedané, moje prvé kroky smerom k nej, prestup zo špecializácie inžinierske konštrukcie na špecializáciu tanečná teória.

Začalo to v roku 1965. Robil som asistenta choreografie pre III. celoštátnu spartakiádu v Prahe a zároveň tancoval aj záverečné číslo programu so symbolickým názvom Je nám dvacet. Vtedy som sa prvýkrát zamyslel, či som na správnej vysokej škole. Symbolickou skutočnosťou bolo, že v Prahe s nami hosťovali i sólisti baletu SND. Jedným z nich bol Andrej Halász. V kontakte sme boli už od môjho príchodu do Bratislavy, a potom aj neskôr, v Lúčnici. On bol jedným z tých profesionálnych tanečníkov a pedagógov, ktorí viedli tréningy v ľudovom súbore, čo už v dnešných časoch nie je veľmi typické. Prvé diskusie o smerovaní môjho štúdia začali teda práve v jeho šatni historickej budovy SND. A na to som nikdy nezabudol. 

Andrej Halász začínal s tancom skoro, ako člen Robotníckeho kultúrneho spolku. Šestnásťročný pokračoval v novovytvorenom profesionálnom súbore – Maďarskom ľudovom umeleckom kolektíve (NÉPES) v Hodoch pri Galante. Toto pôsobenie netrvalo dlho, pretože ho krátko nato zrušili. Jeho ďalšia životná a umelecká cesta mala viacero samostatných kapitol.  

Výnimočný tanečník

Andrej Halász bol všestranným tanečníkom s vynikajúcou technikou, herecky tvárny a scénicky expresívny interpret. Široký diapazón začal budovať v zborových postavách, ale konečnú stanicu našiel v komplikovanejších divadelných figúrach – od klasických princov až po dramaticky náročné charaktery. Už v SĽUK, v ktorom pôsobil od roku 1955, sa prejavili jeho mimoriadne interpretačné schopnosti v nezabudnuteľnom cigánskom Vlachiku. Ako sólista baletu Slovenského národného divadla (1961–1968) a neskôr sólista baletu Štátneho divadla v Košiciach (1969–1976) už patril medzi slovenskú špičku. V jeho tanečnom repertoári dominujú postavy z veľkej klasickej baletnej literatúry ako Princ Albert (Giselle, 1966), Princ (Labutie jazero, 1964, 1972), Princ Desiré (Spiaca krásavica, 1968, 1970) či Simona (Zle strážené dievča, 1976). Jeho dispozície mu však umožnili rozšíriť ambitus postáv aj na Paganiniho (Paganini, 1962), Dionýza (Valpurgina noc, 1963) či Toreadora (Carmen, 1974) a Barlameja (Doktor Jajbolí, 1973).  

Ambiciózny pedagóg

Katedru tanečnej tvorby Vysokej školy múzických umení absolvoval v odbore pedagogika tanca až v roku 1965 pod vedením Marileny Tóthovej, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Spoločne s ňou sa mu podarilo realizovať aj dlhoročnú ambicióznu myšlienku, založiť tanečné oddelenie Konzervatória v Košiciach. S manželkou Marilenou pokračovali vo výučbe na Hudobnej a tanečnej škole v Bagdade a významná bola aj ich pedagogická činnosť v Prahe – v Pražskom komornom balete, na Tanečnom konzervatóriu i externe na tanečnej katedre HAMU. Práve tu vyšla aj Andrejova vrcholná teoretická publikácia Analýza a syntéza tanečného duetu (1994). Medzi jeho významných žiakov patrili Pavol Ďumbala, Ján Nemec, Ondrej Šoth v Košiciach, Jiří a Otto Bubeníčkovci, Stanislav Fečo, Jiří Pokorný, Václav Kuneš a mnohí ďalší v Prahe.  

Napokon aj choreograf

Táto púť má dve podoby. Prvá je naplnená drobnosťami – pôvodnými choreografickými miniatúrami na tanečnom oddelení Konzervatória v Košiciach, akými boli Améby a Sapfó. Druhá – ďalšia choreografická tvorba – je realizovaná v spolupráci s manželkou Marilenou. Reprezentuje ju pôvodná tvorba – Leningradská symfónia (1967), Pieseň o živote – Román o ruži, Premeny, Duklianska poéma (1975), Slovanské tance (1977), Čipollino (1979) – a pre večer nazvaný Vyzvanie do tanca (1980) dve diela: Stretnutie s Weberom (Portrét Doriána Greya, Vyzvanie do tanca) a Ravelove metamorfózy (Bolero, Pavana pre mŕtvu infantku), ako aj balet na vlastné libreto (M. a A. Halászovi) Sindibád (1983) gruzínskej skladateľky Agnes Bashir, ktorý uviedli v Bagdade ako i vlastné verzie známych diel svetovej baletnej tvorby – Carmen, Zázračný mandarín (1974), La fille mal gardée (1976), Giselle (2000), Labutie jazero (2005).

Andrej Halász bol výnimočne všestranný tanečný tvorca, interpret i pedagóg. Dokázal potlačiť svoje osobné záujmy na úkor tanca, a aj preto patril medzi kľúčové osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rast profesionalizácie slovenského tanečného umenia.