DÓ – Uprostred haiku

DÓ – Uprostred haiku

Autor Barbora Forkovičová

Novocirkusové pohybové haiku – takto označil Lukas Blaha, študent Katedry nonverbálního divadla, svoj bakalársky projekt s názvom DÓ. Originálnym prepojením žonglovania, pohybu a tanca s poetikou japonskej poézie a kultúry vytvoril krásne lyrické a formálne čisté dielo, pri sledovaní ktorého má človek pocit, akoby sa naozaj ocitol uprostred veršov oživenej básne.

Blahovou partnerkou na javisku je tanečnica Eva Stará. Do priestoru vstupuje spočiatku jemne a nebadane, ako malý potôčik, ktorého zurčanie súčasne znie z reproduktorov. Jej opatrné a sústredené pohyby ho zaujmú natoľko, že preruší hravo a precízne rozvíjané žonglovanie a začne ju skúmať. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom Starej je tanec, zatiaľ čo Blaha komunikuje najmä prostredníctvom žonglovania a pohybu. Dva rozdielne princípy na seba počas predstavenia jemne narážajú, konfrontujú sa, na chvíľu organicky splynú, aby sa v závere opäť rozišli. Nejde tu pritom o základnú mužsko-ženskú dualitu. Tá sa v diele akoby neutralizovala. Ako básne haiku, i toto dielo inklinuje viac k obrazom prírody. Obaja performeri tak predstavujú skôr akúsi esenciu prírodnej sily v jej rôznorodosti. Výraz diela významne formuje aj dôsledný light design – pracuje sa najmä s pastelovo matnými farbami, a scény tak získavajú jemnosť a harmóniu. 

V úvodnom strete sa odlišné princípy navzájom spoznávajú. Blaha skúša, čo si voči partnerke môže dovoliť – pod lakte a kolená jej podloží žonglovacie loptičky, čím obmedzí jej pohyb. Stará sa najprv podvolí, no lopty následne púšťa na zem a pokračuje v tanci. Neskôr nasleduje ich zblíženie: dvojica sa zosúladí a ich spoločné pohybové sekvencie, v ktorých pracujú najmä rukami, pôsobia ako japonské znaky v pohybe. Fascinujúce je pri tom sledovať, že hoci obaja vykonávajú tie isté pohyby, rozdiel medzi nimi je badateľný. Kým tanečnica oplýva jemnosťou, v Blahovom prejave je citeľná presnosť a pohotovosť žongléra.

Jedným z vrcholov predstavenia je scéna akéhosi podmanenia, reagujúca na predošlú sekvenciu, keď tanečnica energickým tancom obsiahne celý priestor a odgúľaním žonglovacích loptičiek akoby vypudí všetko cudzorodé. Blaha sa postaví Starej na chrbát a postupne vylezie až na jej ramená, kde stojí ako majestátny bojovník. Akrobaticky náročnú scénu dvojica zvláda s trochou neistoty, no s o to silnejším vyznením. Tanečnica sa pod tlakom postupne zosúva, až ostane ležať na zemi, doslova prišliapnutá a vysilená. Svoju novo nadobudnutú prevahu si žonglér ešte potvrdzuje tým, že performerku ako bábku ovláda pomocou jednej loptičky. Plynutie živlov je však neprestajné, a tak sa i tento nepokoj postupne pretvorí v symbiózu.

Jemný konflikt niekoľkokrát prerastie aj do slov, keď sa performeri napríklad nezhodnú na správnom znení básne (pravdepodobne haiku) a každý z nich tvrdohlavo opakuje svoju verziu. Tieto momenty nás vytrhávajú z poeticky vzdialenej atmosféry, vtipne narúšajú naše vnímanie a smerujú nás  k realite, súčasnému momentu. Veď aj malé ľudské škriepky sú prirodzené a večné.

Lukas Blaha sa vďaka projektu Dó preukázal nielen ako skvelý žonglér a artista, ale aj ako vnímavý a pozoruhodný tvorca. Na základe vlastnej koncepcie vytvoril so svojím tímom vizuálne aj obsahovo podnetnú inscenáciu. Japonská poézia mu poslúžila ako východisko, materiál, do ktorého sa doslova vnoril, a na prechádzku jej krásami pozýva aj svojich divákov.  

Písané z premiéry 24. mája 2018 v divadle Alfréd ve dvoře  

DÓ

Námět, koncepce: Lukas Blaha
Realizace, interpretace: Lukas Blaha, Eva Stará
Dramaturgie: Jana Stárková
Hudba: Jakob Schubert
Kostýmy: Klára Bliss
Light design: David Prokopič
Produkce: Sára Pospíšilová
Pedagogické vedení: Roman Horák
Speciální poděkování, konzultace: Vlastislav Matoušek, Debora Štysová, Mark Bliss