Maja Hriešik: „Nebudeme sa tváriť, že sme niečo iné, než sme.“

Maja Hriešik. Foto: Barbara Gindlová.

Autor Katarína Zagorski

O čo išlo v celoslovenskej Tanečnej sezóne 2018/2019?
O dlhodobý problém, že o tanci sa málo píše, predstavenia majú oproti minulosti viac repríz, no mnohé žiadnu spätnú väzbu. Zvolili sme pokusný projekt do vnútra tanečnej komunity, ktorý by naštartoval dialóg.

Čo na to komunita?
Dobre reagovala na to, že im na predstavenie prídu až piati kritici, že sa o ich diele rozprávajú a vznikajú nejaké texty. Dostali päť odlišných názorov na svoju tvorbu, alebo názor podobný, ale hlavne zverbalizovaný, čo po uvedení často dostanú iba v podobe ďakujem či potrasenej ruky. Recenzia publikovaná v médiách je na Slovensku stále citlivá záležitost, aj Tanečné aktuality zažili napätie medzi tvorcami a kritikmi. Hľadali sme spôsob reflektovať tvorbu, ktorý by nebol tak polarizujúci.

Tvoja úloha?
Navrhla som tím a princíp, aby všetci videli všetky produkcie sezóny a spolu o nich diskutovali. Čakali sme dvanásť produkcií, nakoniec ich bolo osemnásť, zhodnotili sme šestnásť. Pôsobila som ako moderátor poučujúci diskusiu o kontexte diel, aby sme pomenovali, čo vidíme a o čom to vypovedá. Výtky sme sa učili povedať až nakoniec.

Pri diskusiách boli aj tvorcovia?
Nie. Rozhovory som nahrala a prepísala, kritici autorizovali texty. Tie sa potom zavesili na webstránku PlaST-u (Platforma pre súčasný tanec, profesijná organizácia). Na záver prebehla verejná prezentácia s cieľom zhodnotiť sezónu a upozorniť na texty.

Aká bola tá sezóna, jedným slovom?
Odvážna. Rôznorodá. Krehká. Scénograficky ambicióznejšia. Veľa projektov bez veľa repríz. Mladé tanečné osobnosti, nová línia.

Prijali tvorcovia, že ich kritici neboli priamo z tanečnej oblasti?
U nás sa neštuduje tanečná veda, preto som oslovila Katarínu Cvečkovú a Mareka Godoviča, teatrológov, ktorí sledujú aj tanečné predstavenia. Prizvala som výtvarnú teoretičku Michaelu Paštekovú, sleduje tanec aj performatívne umenie. Jitku Pavlišovú budú českí čitatelia poznať, u nás viedla workshopy mladých kritikov zameraných na tanec a Barbora Uríková je dramaturgičkou festivalu Kiosk v Žiline.

Na verejnej prezentácii hodnotili fyzické divadlo, koncept, performanciu či site specific, ale trochu tápali pri čisto tanečných projektoch. Vyučuješ úvod do dramaturgie a réžie na tanečnej katedre VŠMU, ako si tanec definuješ ty?
Pre budúcnosť je dôležité vniesť do diskusie tanečníka alebo choreografa, aby sme mohli viac rozprávať o kompozícii, tanci, choreografii. Na druhej strane, koncept tanca je v súčasnosti veľmi široký. Veľmi zjednodušene je pre mňa tanec pohyb významov a obrazov v priestore. Tvoriť pohyb je ako tvoriť muziku, tanec je z iného materiálu ako slová, riadi sa inou logikou.

Kedy to pre teba funguje?
Viem si užiť rôzne úrovne. Abstraktný pohyb s prekvapivou štruktúrou, aj dôraz na prítomosť tanečníka na javisku, výmenu medzi telami, úprimnosť a autentickosť. Je mi blízke robiť s choreografom, ktorý vie, ktorú z tých vecí rozvíja, čo hľadá. A verí tomu.  

V novembri prebehne v Bratislave prvá slovenská tanečná platforma. Kto ju organizuje, kto vyberá diela?
PlaST zastrešuje prihlasovanie a komunikáciu s radou, festival Bratislava v pohybe je zodpovedný za chod prehliadky, spoločne propagujeme projekt v zahraničí, snažíme sa do Bratislavy dostať podstatných promotérov. Koorganizátori sú Nu Dance Fest a Divadelný ústav. Tanečné organizácie sa na Slovensku takto spájajú prvýkrát. Vo výberovej rade sú Mira Kovářová, Zuzana Hájková, Katarína Cvečková, Honza Malík a ďalší zahraničný hosť Samme Raeymaekers.

Ako prebieha výber?
Platforma bude bienále. Podporí aktuálnu tvorbu, do konca januára sa prihlasujú diela posledných dvoch sezón. V prvom kole do konca apríla sa vyberá z videí už premiérovaných diel. V druhom kole z tých, čo prešli v prvom, plus premiéry od februára do júna.

Nediskriminujú podmienky slovenského uvedenia medzi februárom a júnom a slovenskej koprodukcie našich tvorcov v zahraničí?
Tí sú ale tiež súčasťou zahraničných prehliadok. Môžu sa tu uchádzať o účasť aj vďaka tomu, že z verejných zdrojov získali podporu zo Slovenska, a teda to asi aj chcú doma zahrať. Myslím, že je to férové voči domácej scéne.

Čo tie ďalšie formáty pre umelcov, ktorých nevyberú?
Ponúkneme tzv. pitchingové aktivity v zmysle meet the artist, speed datingové a diskusné formáty. Umelci budú môcť prezentovať portfólio. PlaST ešte pred platformou zrealizuje tréning na prípravu sebaprezentácie.

Nemáme v Bratislave divadlo pre tanec, kde sa bude hrať?
Nebudeme sa tváriť, že sme niečo iné, než sme a odprezentujeme diela v priestoroch, kde vznikajú. Teda v A4, Novej Cvernovke, v Ticho a spol., Štúdiu 12.

Vyštudovala si estetiku a divadelnú réžiu, pohybuješ sa medzi tanečníkmi, divadelníkmi, hudobníkmi, filmármi. Čo nám chýba?  
Tanečná scéna je ako na vode. Nie sú skúšobne. Všetci prelietavajú medzi pedagogikou a tvorbou. Tanečníci vydržia fyzicky viac, no niekedy majú pocit, že stačí telo a pohyb. Treba aj myslieť, spájať sa, profesionalizovať. Nerobiť všetko sám. Divadlo, film aj hudba má na vysokých školách manažment, tanec produkčných profesionálov postráda.

Čo ťa k tancu pritiahlo?
S kamarátkou baletkou sme v Novom Sade objavovali súčasný tanec, učaril mi. Po štúdiu réžie som zistila, že ma baví tanečná dramaturgia, kde dali sa skĺbiť všetky moje záujmy bez toho, aby som bola tanečníčkou. Po skolióze mám chrbticu vystuženú dvoma kovovými tyčami.

Tvôj partner je Maroš Hečko, hudobník a filmový scénarista, naposledy filmu Amnestie. Spolupracujete, vníma tanečnú scénu?
Na Amnestiách som spolupracovala ako dramaturgička. Písali sme spolu tiež román. Aj keď nespolupracujeme, veľa diskutujeme, porovnávame problémy umeleckých komunít. Aj vďaka tomu viem, že tanečná scéna je často výskumná, do seba uzavretá, nie všetko, čo vzniká, je zdielne. To je výzvou pre súčasnú tvorbu – byť autentický a ujasniť si statement, ktorý dávame spoločnosti.

Maja Hriešik

Narodila sa v Novom Sade, Srbsko. Absolvovala štúdium estetiky na Filozofickej fakulte UK a štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. V rámci postgraduálneho štúdia na katedre divadelných dejín a teórie VŠMU skúmala tému telesnosti v tanci a súčasnom divadle s osobitným dôrazom na tanečnú dramaturgiu, ktorého výsledkom bola publikácia Telesnosť súčasného divadla (NM Code, 2013). S kolektívom autoriek realizovala štúdiu Súčasný tanec na Slovensku. Mapovanie stavu, financovania a podmienok pre tvorbu za obdobie 2010–2016 (PlaST, 2017) a podieľala sa na vzniku organizácie združujúcej nezávisle pôsobiacich slovenských tanečníkov Platforma pre súčasný tanec (2016).
Venuje sa teórii súčasného tanca a tanečnej dramaturgii, estetike tanca, problematike nezriaďovanej kultúry. Ako režisérka, dramaturgička či kurátorka sa venuje tancu, filmu a komornej opere. Spolupracovala so slovenskými a českými nezávislými zoskupeniami, hudobnými a divadelnými festivalmi, Rozhlasom a televíziou Slovenska ako aj kamennými divadlami. Pôsobí ako odborný asistent na katedre tanečnej tvorby VŠMU, kde vyučuje predmety zamerané na dramaturgiu, réžiu, estetiku a dejiny tanca.