Eva Urbanová: „Vášeň a osobná zainteresovanosť sú pre mňa v tanci veľmi dôležité“

Eva Urbanová. Foto: Nika Schnitzerová.

Autor Petronela (Ela) Brotková

Tvoja cesta k pohybu sa začala vrcholovou modernou gymnastikou, v ktorej si sa nakoniec stala aj majsterkou Slovenska (kategória B – kadetky). Ako si spomínaš na obdobie, kedy si sa venovala tomuto športu? Prečo si sa pre gymnastiku vlastne rozhodla?
Gymnastike som sa začala venovať v siedmich rokoch. V takom veku človek nad svojimi rozhodnutiami príliš nepremýšľa. (úsmev) Ale moderná gymnastika ma oslovila asi z televízie... Spomínam si na nasledovný rozhovor s mojou mamou, kedy som sa jej snažila vysvetliť moje nadšenie pre „niečo“, kde sa cvičí so stuhou alebo s loptou a celkovo to pôsobí umelecky. Až mi mama prezradila, že sa to „niečo“ volá moderná gymnastika, tak som jej bez váhania povedala, že by som to chcela skúsiť. (úsmev)
Modernej gymnastike som sa však začala venovať dosť neskoro, keďže ostatné dievčatá začínajú už v troch-štyroch rokoch. Takže som musela veľa dobiehať, čo bolo na mojom tele naozaj vidieť... Napríklad som v začiatkoch ešte nebola schopná extrémneho natiahnutia. Moderná gymnastika ale aj po rokoch obnášala rôzne iné psychicky aj fyzicky náročné tréningy, ktoré len zdôrazňovali tlak na dosiahnutie čo najlepšieho výkonu. Takže som často musela zotrvávať aj v takých formách, ktoré boli pre moje telo extrémne neprirodzené, čo sa mi nakoniec podpísalo vo forme miernej skoliózy. Avšak je potrebné doplniť, že som v tom čase navštevovala najlepší klub modernej gymnastiky na Slovensku, TJ Slávia STU.

Gymnastika ťa ale v niečom ovplyvnila aj pozitívne?
Vďaka gymnastike som sa mohla naučiť, že prostredníctvom vytrvalosti a disciplíny môžem naozaj dosiahnuť svoj vytúžený cieľ. Dala mi aj určitú techniku, ktorá je dodnes súčasťou mojej pohybovej esencie, ako napríklad čistotu v líniách, vrátane ostrosti, jasnosti a celkovej technickej precíznosti.

Venovala si sa aj nejakému inému druhu športu, tanca pred nástupom na pohybové vysokoškolské štúdium?
S modernou gymnastikou som skončila v štrnástich rokoch, kvôli vážnym problémom s kolenom, ale aj kvôli mojim vzrastajúcim tendenciám k tanečnosti. Po nástupe na gymnázium som sa začala spontánne venovať rôznym tanečným štýlom v rámci záujmových krúžkov. Robila som balet, súčasný tanec, street dance... Skrátka takmer všetko, čo sa v Bratislave našlo. (úsmev).

Bolo niečo konkrétne, čo ťa definitívne utvrdilo v tom, že sa chceš venovať tancu po profesionálnej stránke?
Skôr to išlo tak postupne... Už počas modernej gymnastiky, kde som časom začala byť vnímaná viac ako tanečníčka alebo aj choreografka v skupine. Bolo citeľné, že som v sebe mala väčšiu pohybovú tvorivosť. Aj na gymnáziu som napokon spontánne iniciovala svoje choreografické ambície v rámci školských udalostí. Počas strednej som bola naozaj veľmi hladná po svete choreografie a tanca ako takého. Zaujímalo by ma, či by to tak bolo aj v prípade, keby som navštevovala konzervatórium a bola vo väčšej miere obklopená tanečným umením... Asi by to bolo trochu iné.

Vysokoškolské štúdium tanca si nakoniec úspešne absolvovala na pražskej HAMU. Aké máš zážitky z prijímacích pohovorov?
Bolo pre mňa dosť náročné sa zrazu seriózne prezentovať ako budúca choreografka. Hlavne posledné kolo bolo neľahké, pretože nám komisia zadala úlohu za dve hodiny vytvoriť dve choreografie na nimi vybrané skladby. Bola som z toho celá zničená, ale zároveň som mohla v dobrom pocítiť aj svoj limit. Nakoniec som zo všetkého mala dobrý pocit, hoci som ešte nevedela, ako to dopadne. Bola som však hlavne vďačná, že som niečo také mohla zažiť.

V čom bolo pre teba toto štúdium výnimočné a v čom možno aj obmedzujúce?
Výnimočné pre mňa bolo určite to, že som mohla byť v Prahe. Že som vďaka tomu mala možnosť vidieť aj oveľa viac tanečných i divadelných produkcií ako na Slovensku. V Prahe je celkovo väčšia umelecká výmena so zvyškom sveta. Počas štúdia som napokon mala možnosť sa pevnejšie utvrdzovať v tom, čo chcem svojou choreografiou vyjadriť a ako. Dostávala som sa do situácií vďaka ktorým som často uvažovala nad tým, aké hodnoty sú pre mňa v tanci vlastne dôležité. Teraz po škole viem vďaka týmto nárazom tvoriť oveľa rýchlejšie a aj sebavedomejšie.

Ktoré profesionálne tanečné projekty boli pre teba v rámci štúdia na HAMU najzaujímavejšie?
Na HAMU nám zdôrazňovali, že štúdium je dôležité. Ale napriek tomu sme už od prvého ročníka mohli pôsobiť aj v praxi, čo bolo veľkým plusom.
Spomínam si na projekt, ktorý som v rámci open callu robila v Budapešti, kde som bola prizvaná na týždeň pracovať so skupinou tanečníkov a tanečníčok z Közép-Európa Táncszínház a so študentmi a študentkami z budapeštianskej tanečnej univerzity. Dokopy išlo o sedemčlennú skupinu. Bolo to náročné, no napriek tomu aj veľmi fajn. Cítila som, že sa môžem choreograficky „vyblázniť“. (úsmev) Síce boli aj dni, kedy to nefungovalo, necítila som zo strany skupiny žiadny nátlak. Páčilo sa mi, že ma nechávali zostať v mojej koncepcii, pretože jej evidentne dôverovali. Vo výsledku ma to naučilo, že tvorba je aj o tom, že sa jej musí nechať čas a dôverovať jej aj v dňoch, kedy nie je úplne jasné, kam sa dielo uberá.

Ako by si charakterizovala špecifiká tvojho tanečného prejavu?
Asi je to stále určitý proces. Všetko závisí hlavne od toho, v akom prostredí momentálne som a s kým. Ale v minulosti ma určite ovplyvnila tvorba Ohada Naharina. Pred pandémiou som absolvovala aj veľa jeho workshopov. Ohad Naharin ma inšpiroval jeho prácou s vnemami a predstavivosťou, vďaka ktorej som vedela aktivovať najhlbšie časti môjho tela a súčasne aj mojej osobnosti.
Moje pohybové myslenie následne výrazne inšpiroval aj japonský tanec butó. Počas workshopu s tanečnicou a choreografkou Tizianou Longo som si uvedomila rôznorodosť stavov mysle s ktorými v tanci dokážeme vedome pracovať. Toto je momentálne aj jedna z hlavných tém môjho súčasného pohybového výskumu. Počas pandémie som taktiež kvôli obmedzeniam začala sama tráviť nekonečné hodiny v štúdiu sama, a tak sa začala prepájať so svojím, ako to nazývam, esenciálnym pohybom. V tom ma ešte počas bakalárskych štúdií inšpiroval Jean-Christophe Paré, ktorým som mala možnosť byť koučovaná v rámci rezidencie pre choreografov organizovanej Centrom pre choreografický rozvoj SE.S.TA.

Trvá to už posledné dva roky, kedy som začala viac vedome pracovať s mojou osobnosťou, s mojím telom a DNA. V prázdnej sále preto často intuitívne pracujem s tým, čo chce telo samo od seba robiť v momentálnej situácii. Čiže idem cestou spontánneho, impulzívneho pohybu, ktorý je, samozrejme, ovplyvnený prostredím a aj inými osobnými skúsenosťami.

Prečo je podľa teba tanec v divadle potrebný?
Dôležité je pre mňa to, že telo je v hlavnej role. Páči sa mi, keď je kladený dôraz na to, že aj telo má určitú silu, že vie komunikovať a má nekonečný potenciál. Závisí od tanečného predstavenia, ale ja sa v mojej tvorbe hlavne zameriavam na prácu s intuíciou, inštinktom a podvedomím. Taktiež sa domnievam, že v súčasnosti má tanec veľký potenciál zdôrazniť našu prvotnú energiu, ktorá nás prepája s našou animou (dušou) a archetypmi. Divácke vnímanie pohybu by však nemalo byť obmedzené len na rozum... Mali by sme vedieť vnímať svet okolo nás, teda aj dianie na javisko aj skrz telo. Hneď sa človeku inak otvoria oči, keď prišiel menej analyzovať mysľou, ale viac zažiť.

Kto sú tvoje aktuálne tanečné, choreografické vzory?
Páčia sa mi myšlienky Adrienn Hód, maďarskej choreografky. A aj izraelského choreografa Emanuela Gata pôsobiaceho vo Francúzsku.

Čo konkrétne ťa na týchto umelcoch zaujíma?
Obidvaja pracujú s tanečníkmi a tanečníčkami spôsobom, že ich nechávajú vytvárať pohybový materiál. Preto by som veľmi chcela byť súčasťou ich projektov ako interpret. Samozrejme vždy závisí od prístupu choreografa, ale všeobecne sa nerada stávam bábikou, ktorá sa len učí už niekým vymyslené pohyby. Hód a Gat ma v rámci ich workshopov inšpirovali aj ich samotnou prítomnosťou v priestore a tiež režírovaním skupiny. Vďaka nim zároveň zisťujem, aké je dôležité, aby dielo v sebe malo aj jasnú čistú energiu. Táto energia sa vytvára hlavne počas tvorivého procesu v štúdiu. Že nie je podstatný len finálny výsledok. Zúčastnila som sa aj takého procesu kedy sme ako performeri boli každodenne pod abnormálne vysokým tlakom a nie vždy pozitívnou energiou zo strany choreografa, skôr naopak. Po týchto skúsenostiach sa snažím byť veľmi vedomá mojej intencie a energie, ktorú do štúdia počas mojej tvorby prinášam.

Akými tvorivými metódami sa vo svojej tanečnej praxi momentálne inšpiruješ?
Určite by som spomenula somatiku. Aj moja bakalárska práca bola podobne orientovaná. Bola totiž zameraná na aplikáciu Feldenkraisovej metódy v tanci, s ktorou pracujem doteraz. Metóda sa zameriava na reorganizovanie spojenia medzi mozgom a telom a tak zlepšuje telesný pohyb a psychický stav. Moshé Feldenkrais sa tiež zameriaval na prácu s vnútorným napätím. Pomocou svojej metódy tak učil nové pohyby, ktoré sa zakoreňovali do nervovej sústavy. Taktiež sa zameriaval na pretváranie starých pohybových vzorcov, keďže mu išlo o dosiahnutie funkčného pohybu.
Pomocou praktikovania tejto metódy som sa napokon aj ja naučila čistejšiemu pohybu, vrátane myšlienok, ktoré sa po dosiahnutí uvoľneného stavu tela a mysle generujú.

V rámci tohtoročného tanečno-performatívneho festivalu Kiosk v Žiline si viedla aj zážitkovú, resp. pohybovú diskusiu, ktorej som takisto mohla byť súčasťou. Počas tejto diskusie si nás často navádzala k práci s napätím a uvoľnením jednotlivých končatín. Je podľa teba možné práve prostredníctvom pohybu časom nahromadené napätie v človeku odstrániť úplne alebo je nám istá strnulosť jednoducho prirodzená?
V tele, samozrejme, nejaké napätie musí byť. Hlavne v situáciách, kedy sa človek musí vedieť fyzicky obrániť... Vo všeobecnosti ide asi aj o to, že veľa ľudí si častokrát ani len neuvedomuje, že je v napätí, čo sa napokon prejaví až po niekoľkých rokoch prostredníctvom vážnych fyzických problémov. Práve preto je dôležité byť v spojení so svojím telom. Vnímať ho a neustále sa ohľadom témy telesnosti vzdelávať. Človek by sa mal naučiť viac cítiť svoje napätie, aby s ním potom mohol lepšie pracovať.

Počas žilinskej diskusie si často prízvukovala aj mantru: „You are free but you are not free.“ Do akej miery je teda človek pri pohybe obmedzený?
Spoločnosť nás odjakživa učí, že keď je nám predložená nejaká úlohu, máme ju dodržať a viac neurobiť nič iné. Ale v rámci konkrétnej pohybovej, alebo tanečnej úlohy sa človeku neraz môže otvoriť aj niečo iné, čo sa dá objavovať. Takže som touto vetou vlastne chcela povedať, že v mnou zadanom cvičení môžeš, ale aj nemusíš zostať. Keď je podstata, alebo esencia, ako to ja rada hovorím, zadania jasná, tak sa popritom netreba báť aj istého experimentu. Takto je možné z vyťažiť z prítomného okamihu možno ešte viac.

Kiosk prezentoval tvoj autorský projekt v rámci novovzniknutého zoskupenia body2022 pod názvom Anomalie, ktorý bol pred rokom odpremiérovaný v pražskom Divadle X10. Anotácia k predstaveniu prezrádza, že ide o akt deštrukcie cez transformáciu až po znovuzrodenie. Prečo si mala ako tvorkyňa potrebu realizovať projekt práve s takýmito motívmi?
Primárna idea, vďaka ktorej tejto projekt vznikol, bola tá, že ma veľmi zaujal pohyb performerky Joany. Rada sa dostávala do určitých tvarov, ktoré boli pre mňa nejakým spôsobom zaujímavé, teda aj anomálne. V dôsledku toho som si ju začala predstavovať v rôznych formách a sochách, ako sme ich neskôr počas procesu s Joanou nazvali. Nie každý by ich podľa mňa mohol performovať...
V rámci samotného predstavenia som ako tvorkyňa mala ambíciu divákom a diváčkam ukázať potenciál telesnosti. Aké rôzne stavy vieme len vďaka práci s telom zažiť. Takže spočiatku som vôbec nemyslela na deštrukciu, či transformáciu. Všetko to vznikalo postupne... Až neskôr ma oveľa viac začala zaujímať aj téma traumy a to, ako s ňou pracovať prostredníctvom tela.

Zo sociálnych sietí je známe, že jedným z tvojich najväčších tanečných úspechov je sólová performancia „The Essence“ z roku 2021, ktorú budeš počas tohto septembra prezentovať aj na Jeruzalemskom medzinárodnom sólovom tanečnom festivale. „The Essence“ v preklade znamená podstatu. Čo je podstatou tvojej performancie?
Prvotným zámerom bolo znovuprepojenie sa s mojou esenciou. Ku koncu štúdií som si uvedomila, že bola počas rokov strávených v akademickom prostredí dosť potlačená. Takže to bol zároveň aj prvý projekt, ktorý som po skončení školy vytvorila. Cítila som, že by dielo mohlo mať silný emocionálny náboj, vďaka čomu bude mať silný náboj aj moje telo, ktoré to bude performovať. Vášeň a osobná zainteresovanosť v tanci sú pre mňa veľmi dôležité. Zaujímavé a silné pre mňa preto nakoniec bolo, keď som sa v sále oddala všetkým svojim momentálnym prvotným inšpiráciám... The Essence je vlastne koláž a aj keď to na prvú pohľad nie je až tak zreteľné obsahuje aj jasný naratív. Snažím sa tiež špecificky pracovať s napätím a s celkovou kompozíciou.

Ako si už naznačila, performancia pracuje aj s anglickým hovoreným slovom vo forme nahrávky, ako to bolo aj v prípade Anomalie. Prečo je pre teba slovo pri tanci takisto dôležité?
Slovo vnímam ako ďalší element, ktorý vnáram do mnou vytvorenej pohybovej koláže. Použitie slova bolo napokon v oboch prípadoch strategické. Pomocou slova nabádam divákom ku konkrétnejším obrazom, zadávam im kotvu, od ktorej sa môžu odraziť.
V diele The Essence mi išlo o prácu s rytmom, ktorý som pomocou môjho textu vedela zaznamenať. Slúžil teda z veľkej časti aj ako hudba. Myslím si, že aj v tomto texte je badateľná moja esencia, keďže išlo o automatické písanie.

Ako sa cítiš, keď si na javisku len sama za seba? Vnímaš väčšiu mieru zraniteľnosti pred divákmi a diváčkami?
Je to pre mňa stále dosť namáhavé (úsmev). The Essence je pre mňa náročné aj fyzicky. Takže vždy je pre mňa výzvou to performovať. Taktiež ma vždy veľmi ovplyvňuje energia, ktorá je momentálne v priestore. Myslím si ale, že počas všetkých skúseností performovania tohto sóla som mala možnosť sa s ňou dobre naučiť pracovať.

Aké tanečné výzvy na teba čakajú nasledujúcu divadelnú sezónu?
Budem choreograficky tvoriť ďalšie nové dielo, ktoré si budem aj sama produkovať. Pôjde o projekt s dvoma tanečnicami zo zahraničia, z Poľska a z Talianska. Premiéra bude niekde na Slovensku, ale chcela by som to odprezentovať aj v Čechách, keďže tam mám takisto už nejaké zázemie.
V diele budem pracovať s témou senzitivity. Mojim zámerom bude zintenzívňovať mentálnu a aj fyzickú citlivosť performeriek. Pôjde vlastne o rebelovanie voči mainstreamovým pohybovým metódam a technikám, ktoré majú, z môjho uhla pohľadu, v poslednej dobe veľký rast, ale čoraz minimálnejší dôraz na kreativitu a na vnímanie individuálnych nuáns každého z praktizujúcich a ich vnútorného sveta. Ale ešte uvidíme, kam nás to spoločne s tanečníčkami zavedie... (úsmev) Každopádne by som svoje budúce dielo chcela vytvoriť pre nedivadelné priestory ako sú galérie, kultúrne priestory, sklady, strechy, priestory s ne-fixnou identitou, vonkajšie priestory atď.

Čo robí Eva Urbanová, keď práve netancuje?
Riešim byrokraciu, granty a tak podobne... (smiech) Inak robím asi to, čo ostatní. Chodím do prírody, na výlety, čítam knihy, pozerám filmy, stretávam sa s priateľmi.

Eva Urbanová (1993). Pochádza z Bratislavy, kde vyrástla spoločne s tromi sestrami. Je absolventkou jazykového Gymnázia Jána Papánka v Bratislave. Úspešne absolvovala magisterské štúdium choreografie na katedre tanca HAMU. Evino tanečné umenie sa doposiaľ štýlovo kryštalizuje. Do veľkej miery ju však zaujíma intuitívny pohyb a jeho prepojenie s vonkajším prostredím.
Za jej dve posledné choreograficko-tanečné produkcie – The Essence (2021) a Anomalie (2022) – obdržala zahraničné ocenenia, vrátane zaujímavých festivalových ponúk.
So sólovým dielom The Essence vyhrala prvú cenu v rámci Gdansk Dance Festival v roku 2022. Zároveň získala druhú cenu za choreografiu a cenu verejnosti v rámci Solo Tanz Theater Sttutgart International Competition 2021. Počas septembra Eva odprezentuje The Essence aj na Jeruzalem International Solo Dance Festival 2023.
Druhé spomenuté dielo Anomalie bolo súčasťou tohtoročného pražského festivalu Česká taneční platforma a festivalu vysokého napätia divadla a tanca Kiosk 2023 v Žiline.