Večer moderného tanca – Malakhov vábi na Nureyeva

Večer moderného tanca (Vladimir Malakhov). Foto: Archiv ŠDK.

Autor Katarína Zagorski

Balet ním naväzuje na večery klasického a ľudového tanca v rámci špeciálnej koronovej dramaturgie Svedectvo MMXX. Kým tie predošlé predstavovali fragmenty známych diel a choreografie príslušných techník, tento večer neodkazuje k žiadnemu dielu moderného tanca, ide o výber choreografií zo súčasného repertoáru baletných tvorcov tohto divadla a ich špeciálneho hosťa.

Prvú polovicu večera tvoria kratšie choreografie v komornejšom obsadení. Je z nich cítiť, že „moderný“ tu znamená skôr „neklasický“ a to viac v zmysle uvoľnenia pohybu tela, v zaradení nových pohybových prvkov a celkovo v tanci mimo klasického baletného repertoáru, než v dôraze na nový prístup ku konceptu diela alebo k jeho vizuálnej či hudobnej spojitosti so súčasným umením. Choreografie sú kvalitne zinscenované a zatancované, založené najmä na vyjadrení dramatických emócií protagonistov. Tie sú pre rýchle striedanie čísel a absenciu širšieho kontextu divákovi trochu menej pochopiteľné a uveriteľné, ale za pomoci hudobnej nálože kalibru Mahlera, Richtera, Verdiho, Saint-Saënsa a Rachmaninova dostatočne nabité.

Zaujme aj spracovanie partnerín a niekoľko silných obrazov, napríklad naháňačka muža a ženy pri stole alebo riskantné pády ženy zo stola do rúk partnera, zaradená je aj tanečná spomienka na Šmoka, v ktorej ho môžeme hľadať. Prchavosť diel a plynulý tok programu umocňujú zakončenia v podobe jednoduchého fade-out hudby a akcie. Okrem Ondreja Šotha, zároveň v úlohe režiséra a hudobného dramaturga večera, sa popri interpretácii choreograficky prezentuje členka a členovia baletu Shoko Yamada, Maksym Sklyar a Martin Bányai. Sólovo sa predstavuje aj hlavný aktér, svetová baletná hviezda Vladimir Malakhov. Žiari v nádhernej verzii Umierajúcej labute, ktorú preňho už dávnejšie vytvoril choreograf Mauro de Candia. Interpretácia 53-ročného tanečníka, spôsob pohybu a použitie detailu v odkaze na nesmrteľné, už 116-ročné dielo Michaila Fokina pre Annu Pavlovovú pribije k monitoru. Dying Swan pôsobí z prvej časti večera (a možno aj z celého) najmodernejšie.

Nasledujú štyri fragmenty z očakávanej, kvôli pandémii už trikrát odloženej premiéry Nureyev. Zmena je citeľná v hudbe (Nils Frahm, Jóhann Jóhannsson, Hildur Guðnadóttir) aj v tanečných obrazoch. Kým prvá časť programu bola skôr romanticky ladená, tu cítiť drsnejší, súčasnejší prístup, pridáva sa práca so skupinou. Tanečná scéna muža v čiernom priesvitnom tričku, s červenou páskou a s opaskom, kam mu obnažení mladíci skobami pripevňujú popruhy, ktorými sú navzájom pripútaní, budí pomerne výstredný dojem. V ďalších fragmentoch sa naznačené motívy a symboly postáv rozvíjajú. Muž v čiernom, volajme ho Osud, roztáča na svojich ramenách baletnú tyč, na ktorej neskôr Nureyev balansuje ako povrazolezec a s ktorou rozohrajú zaujímavý duet-trio-kvartet, ukončený originálnou klaňačkou.

Choreograf a režisér fragmentov (a súčasne generálny riaditeľ košického Štátneho divadla) Ondrej Šoth obsadil vo svojom autorskom balete do role Nureyeva práve Malakhova, ktorého počas pandémie vo svojom divadle hostí. V uvedených fragmentoch sa namiesto fakto-biografického vykreslenia Nureyevovho života natoľko pohráva s uchopením jeho vnútorného prežívania, že aj prostredníctvom autentického Malakhovovho prevedenia na samotného Nureyeva postupne zabúdame. Dokonca akoby sa mužská trojica predobrazu, choreografa a protagonistu zliala do jednej osobnej výpovede.

Ťažko povedať, či to bude vo finále baletu na škodu alebo na osoh, ale v rámci tohto večera je tá postava, zmietajúca sa v poryvoch tkaniny, osudu a popruhov, ktoré ju nakoniec ovládnu, kľúčová. Vďaka nej a prvkom použitých aj v choreografiách prvej časti (biela, čierna, červená, prevaha mužov, výrazná žena, dlhá biela košela, tonetka) sa nakoniec skladba celého večera prepája a dáva zmysel. A to aj ako 70-minútový teaser na premiéru Nureyeva.

Písané zo záznamu dostupnom na portáli navstevnik.online 26. marca 2021.