Bratislava v pohybe – Trištvrtehodinové sólo pre dvadsaťpäť stoličiek

Nomad. Foto: Ctibor Bachratý.

Autor Katarína Zagorski

Biele pódium, čierne šály, biele sako, čierne gate a biele tenisky, čo na linoleu pískajú. Plus dvadsaťpäť stoličiek, ktoré tvorca performancie Pli vozí so sebou ako členov súboru. Pri usádzaní publika ich na javisku A4-ky aranžuje, pričom stále podupáva v rytme jednoduchého horehronského dupáka.
Viktor Černický, performer narodený na Slovensku a pôsobiaci v Čechách, je autorom konceptu, choreografie, a ak počítame dupák, aj hudby. Diagonála stoličiek padá ako domino a spúšťa sa štyridsaťpäťminútová záležitosť, kde podupávajúci perfomer nerobí nič iné, len s akýmsi zámerom preskupuje stoličky do najrôznejších útvarov.
Najprv zábavné, po dvadsiatich minútach bizarné (zopár divákov začína nepokryte nahrávať na mobil). Po tridsiatich minútach sme na chlapíka so stoličkami úplne namotaní a cítime s ním, keď podupávajúc naznačuje, že ich položí hrotmi tenučkých nôh na seba, čo sa mu za ohromného potlesku podarí. Prikladá a odkladá stoličky do zdanlivo nestabilných štruktúr, ktoré neustále hrozia pádom, ale nespadnú.
Podupmi vyjadruje svoje pocity, ich rytmus sa zastaví, až keď sa na naklonený záhyb do výšky týčiacich sa stoličiek vyhupne sám protagonista, a my ani nedýchame, je to celkom výška. Záhyb bol, mimochodom, inšpiráciou pre tento kúsok vychádzajúci z textov Calvina, Deleuza a Leibniza, ak by ste sa pýtali, čo to má všetko znamenať. Viktor Černický svoje dielo za úplného ticha obíde a nechá napospas našej katarzii. Pli, skvelá metaforická performancia akcie, tanca a cirkusu nemetaforického víťaza poroty i divákov Českej tanečnej platformy 2019.

Nomad v tričku

Tým, ktorí očakávajú dramatické tanečné výkony od ľudí a nie stoličiek, čiže plnej sále Činohry SND, ponúkol festival jedného z najvychytenejších svetových choreografov súčasného tanca a baletu Sidi Larbi Cherkaouiho so skupinou East­man. Nomad stojí na výkone desiatich tanečníkov, počet v súčasnom tanci už celkom luxusný. Všetko je podriadené plynutiu pohybu spájajúceho krkolomné polohy Cherkaouiho slovníka mimo zákonov anatómie či gravitácie.
Tanec dievčiny v červenej tunike za pomoci dvoch mužov vyzerá ako jemná tkanina zmietajúca sa vo vetre, traskavo preskupujúce sa zborové časti striedajú obrazy hada, škorpióna, tiav. Na zadnom horizonte sa premieta popukaná zem s meniacou sa oblohou púšte, ktorú k záveru zastrie mriežka islamského vzoru. V nádhernom pohybovom ornamente z neho vystupujú vyzlečení tanečníci, na koži zachytávajú rozsypaný piesok.
Belgičanovi Cherkaouimu, koreňmi z Maroka, je púšť blízka a v Nomadovi je počuť, spolupracovník Felix Buxton z Basement Jaxx do hudby zakomponoval spevy marockých modlitieb. Bohatstvo prežívania však akoby ostalo v hudbe, napriek k dokonalosti zohratým duetám a triám sa tanečníci nedostanú do osobnejšieho vzťahu či príbehu, najmä muži v tričkách pôsobia skôr ako nezúčastnení digitálni nomádi. Do nejakej konkrétnej reality produkcia nezačiera, preto ňou dosť prekvapí atómový hríb vybuchujúci nad púšťou v závere projekcie.
Ako púštne slnko diváka vytrvalo oslňuje čistá bravúra Cherkaouiho choreografie a jej prevedenia. Jeho staršia Sutra, spolupráca so sochárom Antonym Gormleym a šaolinskými mníchmi, sa v nedávnom výbere najlepších tanečných diel 21. storočia podľa britského Guardianu umiestnila na treťom mieste.

Palec hore, palec dolu

Medzinárodná Bratislava v pohybe je v 23. ročníku a ku cti jej slúži, že popri tutovke ako Nomad uvádza aj konceptuálne chuťovky typu Pli, extrémnych podôb súčasného tanca mala viac. Záštitu nad festivalom prevzal primátor Matúš Vallo, a ako uviedla jeho riaditeľka Miroslava Kovářová, mesto tento rok festivalu výrazne pomohlo, hlavným partnerom je FPU. V sprievodnom programe, zahŕňajúcom work­shop, diskusiu a ďalšiu slovenskú produkciu, predstavila v centre mesta aj site-specific projekt Gate to Gate.
Má nadväzovať na staršie pouličné aktivity festivalu a priamo na Kilometrový tanec v predošlých rokoch. Ak však z Kilometrového tanca využíva autorku hudby, dvoch protagonistov a koncept ich sólového prevedenia v uliciach Starého Mesta, je otázkou, čím sa potom od neho líši. Kilometrový tanec mal svojho tvorcu, na ochranu autorských práv sa v tanci asi veľmi nehráme. Tento dôležitý festival má určite aj na originálnejší postup.
Záver festivalu patrí Divadlu Štúdio tanca, jedinému slovenskému súboru súčasného tanca, kde tanečníci berú zamestnanecký plat, okrem dvoch Slovákov aktuálne aj ďalší piati z Poľska, Čile, Španielska, Cypru a Malajzie.

Do produkcie 3×20 Ženy pod ideou Zuzany Ďuricovej Hájkovej prispeli dvadsaťminútovým kusom tri slovenské choreografky. Martina Hajdyla Lacová svojich interpretov nechá celý čas rozvíjať možnosti pohybu v čupiacej pozícii, takzvanom Squate. Hravosť jej skúmania podporujú tri prízemné roboty, ktoré s tanečníkmi a zároveň nezávisle od nich účinkujú.
Lívia Mendez Marín Balážová zase navodzuje konfrontačnú náladu, dvaja tanečníci v publiku najprv verbálne, na čo fyzicky a surovo vylúčia jednu kolegyňu z diania. Diváci sú doň zatiahnutí, niektorí doslova vyvlečení na javisko. Vieme, že je to nacvičené, ale aj tak z toho ide strach. Je zjavné, že išlo práve o to, sme nedobrovoľnými svedkami (zlo)Činu.
V choreografii Spaces Zuny Vesan Kozánkovej sa hladina opäť prepóluje, nočná projekcia zeme z atmosféry sa prelína do kozmickej cesty, z tanečníkov sú abstraktní bieli astronauti. Počas večera sú trochu na škodu dlhšie pauzy na premenu scény a kostýmov, samotné kusy tak pôsobia ako etudy. Čo ich spája a možno aj presahuje, je sebavedomie interpretačné a technicko-produkčné (kultový svetelný dizajn Jána Čiefa).
Záveru festivalu predchádzala diskusia, počas ktorej bola na november 2020 ohlásená prvá Slovenská tanečná platforma, prehliadka domácej tvorby pre našich a zahraničných promotérov.

Psáno z festivalového dění ve dnech 1.–25. října 2019.

Převzato z Denníku N.