Maja Hriešik: „Tanec vie veľmi názorne ukázať neslobodu…“

Maja Hreiešik, Foto Izabela Zając

Na festivale Hybaj ho! budeš moderovať diskusiu o cenzúre v tanečnom umení a o politických bojoch, ktoré musia tanečníci na Slovensku viesť. Na aké problémy bude diskusia reagovať?
Diskusiu inšpiroval minuloročný zásah banskobystrického župana do chodu jediného profesionálneho telesa zameraného na súčasný tanec na Slovensku – Divadla Štúdio tanca. V regionálnej politike tento politik, v minulosti súčasť extrémneho pravičiarskeho jadra, vystupuje ako ochranca dobrých mravov a peňazí daňových poplatníkov a je veľmi populárny v kraji. Súčasný tanec bol ním označený za dekadentný a istým spôsobom drahý, čiže za umenie, ktoré si nemôžeme dovoliť. Vystupoval ako strážca mravov a pokladnice, lenže celý ten akt poukázal nie len na fašizujúce tendencie, ktoré sú v súčasnom slovenskom verejnom diskurze prítomné viac alebo menej okato, ale zároveň odhalil ešte jeden neduh, resp. nevyspelosť Slovenskej republiky ako demokratického štátu. Predstavitelia moci sa ešte stále neprejavujú ako tí, čo zastupujú všetkých – aj menšiny –, ale ako súkromná osoba, ktorej sa niečo páči, alebo naopak nepáči.
Osobne vnímam tento problém za celoslovenský – máme tu stále situáciu, kedy o kultúre (s výnimkou novozaloženého dotačného systému Ministerstva kultúry SR, kde o dotáciách rozhodujú odborné komisie) rozhodujú laici z mesta alebo župy – všetky väčšie projekty a finančná podpora, ktorá ide z verejných zdrojov, sa úplne netransparentne rozdeľujú na základe osobných preferencií a priateľstiev.

Môže byť tanec nástrojom politickej opozície?
Tanec, tak ako každé umenie scitlivuje, už tým je opozičné a buričské voči politike, ktorá má opačnú tendenciu – chce zrušiť pochybnosti a vytvoriť jednoliatu masu poslušných voličov. Svojou orientáciou na veľmi osobné, bytostné témy, na spodné prúdy, ktoré nami hýbu, vie a chce znepokojovať. Odhaľuje človeka v jeho fyzickej človečine a veľmi názorne vie ukázať neslobodu, ktorú moc telu vnucuje. Asi najsilnejšie príklady politického protestu sú súčasní ruskí alebo čínski umelci, ktorí sa vracajú k drsným tradíciám body-artu a happeningom zo šesťdesiatych rokov a ktorí v bolestivých alebo orgiastických performanciách zraňujú a obnažujú svoje telá.

Vieš uviesť nejaké aktuálne príklady zo slovenského prostredia?
Slovenské umenie s výnimkou niekoľko výtvarníkov žijúcich na východe Slovenska a osobnosti divadelníka Blaha Uhlára nie je až tak angažované. Je tu akýsi zacementovaný názor, že aktuálne a politické do umenia nepatria, že ho kazí. Že umenie musí byť nadčasové. Je to totálny blud. Napriek tomu sú tu dvaja tanečníci, ktorí pre mňa sú dôležitým znakom revolty – a to Jaro Viňarský a jeho protest nahotou a nekorektnosťou tém a Petra Fornayová, či už Hlbinným porušením epidermy, alebo posledným Opernballom, v ktorých rieši povrchnosť spoločnosti, a dokonca aktuálnu problematiku zvyšovania ekonomickej priepasti medzi tými, čo majú, a tými, čo nie.

Aká je celková pozícia súčasného slovenského tanca v politickom prostredí? Je podpora tanca dostatočná?
Súčasný tanec bol dlhodobo neviditeľný v slovenskom prostredí. Z hľadiska kultúrnej politiky je to menšinová a okrajová záležitosť. Občas mám pocit, že celá podpora tanca spočíva v tolerovaní existencie košatej celoslovenskej siete základného umeleckého vzdelania. Ľudových škôl, v ktorých sa deti aj v najodľahlejších častiach Slovenska môžu odmalička venovať tancu a kde možno podchytiť talenty, je dosť, v tomto sa nepodarilo dobabrať to trochu dobrého, čo zo socializmu zostalo. Ale pri tom to končí. Možnosti prezentácie súčasnej tvorby, uplatnenia sa mladých tanečníkov či choreografov, sú mizivé – majú na výber spomedzi sporadického a často jednorazového hosťovania v jednom zo štyroch či piatich nezávislých kultúrnych centier v celej krajine; uplatnenia sa v komerčnej sfére (muzikálovej alebo televíznej); nahradenia tvorivej praxe pedagogickou; alebo v migrácii mimo hranice Slovenska. Len zanedbateľnému percentu tanečníkov sa podarí vymaniť sa z týchto kategórií. Posledné dva roky sa však postupne darí čoraz viac na to upozorňovať, možno aj vďaka politickému zásahu v Banskej Bystrici, ktorým sme začali tento rozhovor. Slovenskí tanečníci sa tesne po ňom združili do neformálnej organizácie Platforma pre súčasný tanec (PLaST), ktorá sa snaží zviditeľniť súčasný tanec a viesť dialóg s predstaviteľmi kultúry a kultúrnej politiky na štátnej úrovni či na úrovni bratislavského kraja s ambíciou dať tancu rovnocenné miesto v kultúrnej ponuke a strategicky budovať podmienky pre jeho rozvoj. Taktiež vyvíjajú snahy, aby sa podobné zásahy, ako sa udiali v Banskej Bystrici, v budúcnosti nediali. Vďaka niekoľko uvedomelým ľuďom, ktorí sa ocitli na správnom mieste v rámci mestskej kultúrnej politiky, a darí sa im presadzovať zmeny, vďaka väčšej akceptácii vo vnímaní nezriaďovanej kultúry na celoslovenskej úrovni a transparentnosti prideľovania podpory vďaka novovzniknutému Fondu pre podporu umenia – je to dobrý starting point. Mimochodom, v tomto roku sa oproti minulému podporilo výrazne viac tvorcov a projektov zo sféry tanca, vznikli dokonca aj nové formy podpory tanca. V najbližšej dobe uvidíme, ako sa to prejaví na aktuálnosti a originálnosti tvorby slovenských tanečníkov.

Mnoho slovenských tanečníkov pôsobí v zahraničí. Prečo?
Sčasti je to tým, že nemajú ako a kde na Slovensku interpretačne alebo autorsky rásť – pre nedostatok súborov s pravidelnou tvorbou, ale aj pre nedostatok kritickej masy divákov, ktorá by súčasný tanec sledovala a rozumela mu. Na druhej strane je to asi aj pozitívny znak potenciálu, ktorý tu je. Dobré základné školstvo, síce najmä vo sfére ľudového tanca, generuje silnú interpretačnú školu, tanečníkov, ktorí sú tvárni, majú dobrý základ a sú pripravení tvrdo na sebe pracovať.

Ako je vnímaný súčasný slovenský tanec v zahraničí? Majú slovenskí tanečníci príležitosti prezentovať sa v zahraničí?
Neviem, či existuje niečo ako slovenský tanec, alebo francúzsky, český, nemecký. Existuje skôr nemecká, belgická, španielska, newyorská, viedenská tanečná scéna… Medzi sebou sú veľmi odlišné, ale nedefinuje ich národná príslušnosť tanečníkov, v každom z tých centier pôsobí medzinárodná zmes tanečníkov. Skôr sú to isté trendy, ktoré sa v daných centrách pestujú, či už vďaka školám, ktoré sú „trendsetters“, alebo v chúťkach publika. To, čo je zaujímavé, je, že Slováci sú súčasťou všetkých týchto scén. Asi najviac tej belgickej a najmenej nemeckej, ale aj to sa mení, prichádzajú nové generácie. Preto sú pre mňa veľmi silným zážitkom prezentácie slovenského tanca kdekoľvek – lebo odzrkadlia veľmi široký záber trendov na celej súčasnej tanečnej scéne.

Dokáže slovenský tanec „držať krok“ s najaktuálnejšími umeleckými trendami?
Nahradila by som slovo slovenský tanec termínom tanec v slovenských podmienkach – lebo vtedy tá otázka začína byť zaujímavá. Odpoveď je totiž nie. Tie občasné výstrelky a skvelé projekty, ktoré vzniknú „aj napriek“ nevyhovujúcim podmienkam, nepovažujem za prejav držania kroku ale vynachádzavosti alebo ešte lepšie povedané zúfalstva tvorcov. Pred pár dňami hosťoval v Bratislave súbor Ultima Vez s predstavením Speak low if you speak love… Divadlo, v ktorom sa predstavenie uviedlo, praskalo vo švíkoch, a diváci (aj mladí tanečníci) odchádzali šokovaní nasadením a technickou či tanečnou náročnosťou dvojhodinového predstavenia. V súbore aktuálne pôsobí mladá slovenská tanečnica Lívia Balážová (nie je to prvý Slovák v súbore), a to, čo bolo zrejmé, je, že tomuto hosťovaniu predchádzali celé mesiace intenzívnej práce na sále, ktorá je mimochodom vyhovujúca pre tanec, a skúšanie omnoho dlhšie než 3–4 týždne.
Tanec, ktorý vzniká v slovenských podmienkach by aj konceptuálne či ideovo obstál v celoeurópskom kontexte, ale nedostatok času a podmienok pre každodenné fyzické „makanie“ na sále, ten nemožno telom oklamať.

Aký význam má pre slovenský tanec festival Hybaj ho! a čo od neho očakávaš ty?
Okrem významu komplexnej prehliadky tvorby Slovákov, ktorá vznikla vo veľmi odlišných kontextoch, takýto festival v Prahe má pre mňa ešte ďalšiu rovinu. V Čechách majú tanečníci zo Slovenska možnosť získať priestor, rešpekt, uznanie, a dokonca aj inšpiratívnu, odbornú kritiku; všetko to, čo im chýba na domácej scéne. Samotné české prostredie je, okrem toho, veľmi inšpiratívne pre slovenských tvorcov, nie len tanečníkov. Tvorivé pnutie medzi slovenskou a českou kultúrou, vyplývajúce zo zdanlivej príbuznosti, ale predsa len iného temperamentu, obe scény veľmi obohacuje.     Maja Hriešik, režisérka, dramaturgička a vysokoškolská pedagogička, sa narodila v srbskom Novom Sade. Absolvovala štúdium estetiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium divadelnej réžie na VŠMU a následne doktorandské štúdium na katedre divadelných dejín a teórie VŠMU s témou Telesnosť európskeho divadla – stratégie tela v súčasnom divadle a tanci. Divadlu a tancu sa venuje ako režisérka, pedagogička, kultúrna manažérka aj teoretička. Bola členkou umeleckej rady Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra (2008–2014), pre Divadelný ústav Bratislava realizuje výskum venovaný vývinu slovenského súčasného tanca. Režírovala na kamenných javiskách, ale tiež ako súčasť nezávislých umeleckých iniciatív alebo na objednávku festivalov. Ako televízna režisérka a dramaturgička spolupracuje s Rozhlasom a televíziou Slovenska. Je spoluzakladajúcim členom Platformy pre súčasný tanec PLaST, pôsobí na katedre tanečnej tvorby HTF VŠMU v Bratislave.