Meg Stuart: Rukami
Spolupráca troch autorov, dvoch choreografov a jedného visual arts výtvarníka, ktorí sú zároveň interpretmi, otvára v predstavení the fault lines tému línií. Formuje amorfné a deformuje uzuálne. Formuje však svojsky a deformuje systematicky. Tanečné akcentuje výtvarné a naopak. Funguje tu istá duálnosť (dvaja tanečníci, dve umenia, dva performatívne priestory – 2D versus 3D). Tá je ale narušená prítomnosťou tretieho. Na javisku, či lepšie v performatívnom priestore sa pohybuje aj výtvarník, je súčasťou diela a zároveň ho naživo vytvára. Narušuje tak rovnováhu a tvorí alternatívu, ktorá sa postupne pretaví v hlavný predmet.Línie sú kreslené s vadou už od počiatku. Pozorujeme akýsi vzťah dvoch ani nie tak tanečníkov ako viac performerov, ktorí konaním môžu reprezentovať viacero spoločenských javov. Vidiac však dvoch, čo sa vrhajú na seba, pritom je každý z nich paralyzovaný svojimi špecifikami zastúpenými deformovaným pohybom paží, diváka napadne vzťahová rovina ako hlavná téma. Ramená a pohyb rúk dominujú celej choreografii. Telo sa podriaďuje nonkonformným horným končatinám a schopnosť akejkoľvek pohybovej harmonizácie je tak nedosiahnuteľná. Pohyby doprevádza šumenie, ktoré v každej novej snahe o čosi spoločné prerušovane chrastí. Výsledkom je konflikt. A tak komunikácia, ktorá sa nikdy neodohráva v súlade a prijatí oboch zúčastnených strán, snaha neustále začínať znova, zraniteľnosť a ochota exponovať sa v zraniteľnosti sú témami, ktoré sa repetitívne objavujú, ubiehajú ako zoznam prebraného v plynulom toku predstavenia.
Pokrivený tanec postupne ustupuje videu. Najskôr sa detaily pohybov premietajú na drobnom plátne. Výseky z tohto tanečného zápasu dvoch pôsobia jednak fotograficky, vyňaté z celku tvoria kolekciu obrázkov, ktoré ako na truc pôsobia harmonicky. Na druhej strane tieto výňatky akcentujú, vedú hlbšie k jadru, sprostredkúvajú čosi akoby utajované. Výseky sa zväčšujú a presúvajú na veľké plátno, na ktoré sa premietajú tanečníci na scéne v úplnosti, reálne sa stáva subreálnym a ich zdvojená existencia by akoby vytvárala riešenie pre neschopnosť nájsť vzájomný komunikačný prostriedok. Ich skutočný konflikt sa stal témou a novým čoby metapredstavením. Interpretáciu poskytuje výtvarník. Na plátno dokresľuje rôzne, na prvý pohľad abstraktné tvary, tie sa neustále pod jeho rukami pretvárajú. Nie je jasné, či sú kreslené obrazce podobajúce sa najskôr na dvoch baranov, potom na husle a ďalej akúsi stavbu zámerom alebo viac náhodou. Kreslí do nich linky, ktoré vybočili z konštrukčnej osi. Napokon javiskové ustúpi výtvarnému, ktoré nájde riešenie. Pomocou projekcie oddelí tanečníkov z jedného plátna a ponúkne riešenie samostatnej existencie. Príbehová línia je však zdanlivá. Ide viac o tvorivý princíp, ktorý je schopný fungovať vo viacerých rovinách, plynulosť prechodu od jedného druhu umenia k inému. Zaiste, načrtnuté témy, či náznaky čohosi konkrétneho budia dojem konzistentnosti predstavenia. V skutočnosti je to však zručnosť, ktorá spája niekoľko elementov. Sú nimi koncept, motív, stratégia Všetko vo veľkej jednoduchosti.
VIOLET , teda kreácia Meg Stuart e jej súboru Damaged Goods je naopak predstavením bez príbehu. Niet ničoho konkrétneho, čo by sa dalo uchopiť, je to sled čohosi a jeho postupný prechod k čomusi inému. Rovnako je mu vlastná plynulosť. Bez riešenia, bez zápletiek, prosto iba pohyb piatich existujúcich tanečníkov. Autorka vyjadruje silnú inšpiráciu alchýmiou. A rovnako si berie za princíp ruku, rameno, celú pažu. Ich pohyb, či viac postupné rozvíjanie jednoduchých, trocha pokrivených gest, ktoré často pripomínajú nervovú disproporcionalitu, vedú k extatickému výkonu tela. Ten je východiskom ku všetkým ďalším refrénom a slohám ďalej rozvinutých pohybov za sprievodu elektronickej live music s bicími a ich špeciálnym použitím. Predstavenie nemá presnú choreografiu, len náčrt vedúci ku gradácii, ktorá vychádza z prirodzenosti každého z interpretov. Predstavenie nemá príchody, ani odchody na scénu, všetci tanečníci sú po celý čas prítomní na scéne a pracujúci rovnakým tempom. Celkovo smeruje do extázy bez potreby uvažovať, racionálne sa vyjadrovať, chápať. Cieľom je telo. To postupuje do čisto biologickej skúsenosti, ktorá preveruje schopnosti ľudského tela, tela tanečníka. Jeho pohyb sa vždy odvíja od rúk, vibruje celým telom, chce dosiahnuť jeho kraj, chce aby upadlo do exaltácie. Zvláštne je použitie výpravy. Telesné stupňovanie sa odvíja na pozadí čiernej steny s jediným zvlnením v celej šírke javiska. Až v druhej časti sa zrazu rozsvetlí do všetkých farieb spektra, usporiadaných v elipsách a kružniciach, evokuje halucináciu. Na úplnom konci sa spoza steny zablýska, je priehľadná. Je to scéna, ktorá ozrejmuje, že táto telesná vízia je vlastne spôsobom empírie divákovej halucinácie. Táto skúsenosť vyvrcholí v záverečnej časti, kedy sa po javisku kotúľa klbko všetkých piatich tanečníkov, ako vrchol splynutia tiel, ktoré dosiaľ fungovali každé osve, každé v svojom vlastnom ošiali. Na záver sa spoja a vytvoria jednu kopu, jeden vrchol.
Predstavenie založené na koncepte preveruje kapacity Damaged Goods, tiež schopnosť reagovať na abstrakntú myšlienku, podeliť sa s osobným. No preveruje aj diváka a jeho kapacity percepcie a postupnej premeny spolu s tranzom a jeho doznením. Festival d’automne, Paříž, uváděno 4. – 9. a 16. – 19. listopadu 2011. Fotografie: Eva Wurdinger / Chris Van der Burght
Petr K.
> Jenomže je tady druhá strana mince a tou jsou diváci, již, mohu-li se dopustit generalizace, bývají na oblastech spíše…Labutí jezero bez kontroverzí, otázek i inspirace