Rozmanité teórie o zemi. O zemi?

Rozmanité teórie o zemi. O zemi?

Prvá premiéra aktuálnej sezóny v Divadle Štúdio tanca patrila autorskému projektu Jakuba Nvotu. Po Pene dní je to druhý projekt, na ktorom spolupracoval s hercami tohto divadla. Opäť vzniklo predstavenie tanečno-činoherné a zdá sa, že takýto spôsob práce nie je tanečníkom cudzí. Už z bulletinu sa dočítame obsah a filozofický podklad k predstaveniu. Od samotného predstavenia teda očakávame, že obsah získa formu a pre divákov vytvorí ďalší rozmer k získaným informáciám. V prázdnom priestore stojí žena, Japonka, ktorá nemým úsmevom víta divákov. Hrací priestor je zaplnený čiarami rôznych smerov a farieb. V popredí je rám dverí. Na scénu prichádzajú aktivisti a jednoslovnými heslami podporujú hlas z reproduktorov (čo je jedinou situáciou v inscenácii, kde tanečník/herec hovorí), ktorý hlási informácie o dobe rozkladu rôznych materiálov. Prichádzajú aj ostatné postavy a chaoticky, každý vo svojom tempe a vlastným spôsobom prechádza po čiarach, pričom sa snažia jeden druhému vyhýbať. Ich prechody sú skôr pohybové než tanečné. Takto vyzerá život ľudí na zemi. Každý z nás má vlastnú cestu a dbá na to, aby sa s nikým nezrazil. Iba Japonka, tak ako divák, pozoruje toto hemženie. Rám dverí funguje ako prechod do iného priestoru, príbehu. Každý z hercov sa snaží nimi prejsť ako prvý, uprednostniť vlastný príbeh. Dostávame sa k príbehu muža, ktorý ostáva na scéne sám so svojím kufríkom. Aj keď je tam prítomná aj Japonka, nepatrí do jeho príbehu, ale sleduje ho, pričom paličkami konzumuje jedlo z misky. Nasleduje pohybová etuda, v ktorej sa muž, oslabený neidentifikovanou paralýzou, snaží vziať zo zeme svoj kufor. Jeho pohyby sú namáhavé, najmenší progres si vyžaduje nadľudské úsilie, dosiahnutie cieľa je nemožné. Japonka kufor odnáša a muž si z kostýmu vyberá vypchávky – ponožky. Práve tie spôsobovali paralýzu. Je ľahký, oproti predošlej situácii takmer lieta. Nadväzuje kontakt, svoje bremeno odovzdáva žene, ktorá ho neprijíma a ono sa dostáva späť k svojmu majiteľovi. Je nemožné vzdať sa vlastného bremena. Neúspech snaženia podporí záverečná scéna príbehu – v projekcii kvapiek vody tancuje Japonka a spácha seppuku (rituálnu samovraždu). Prečo dáva najavo vlastný neúspech, keď sa mužovi nesnažila pomôcť? Druhý z trojice príbehov je o manželstve. Väčšinou sa na dianie na scéne pozeráme z perspektívy, herečka a rekvizity sú k divákovi naklonené, ležiace. Prelínaním tanečných a pohybových etúd, ktoré prirodzene prechádzajú z jednej do druhej, sa žena snaží o útek, o opustenie priestoru, no nedokáže to. Snaží sa nájsť silu, pokoj, vyrovnanosť v nikotíne a alkohole. Istú nádej prináša škatuľka spomienok z detstva, ktorú stráži Japonka (už nie je len pozorovateľkou príbehu). No nestačí to. Žena sa dostáva do rôznych rovín, pomocou ostatných hercov prechádza javiskom naklonená do rôznych uhlov. Skočí. Je mŕtva? Alebo je to len jej predstava, že to urobí? Na plač dieťaťa totiž vstáva a odchádza. Ani tento príbeh nie je úspešný a v projekcii presýpajúceho sa piesku Japonka po druhý krát tancuje svoj tanec zavŕšený seppukou. Záver tohto príbehu vzbudzuje mierny zmätok, pretože je nejasný, posolstvo ostáva na interpretácii diváka, bez barličiek (akými je napríklad hovorené slovo z reproduktorov na začiatku každého príbehu). Posledný príbeh je rámcovým, naznačený už na začiatku predstavenia – príbeh aktivistov. V tejto časti Japonka nezohráva úlohu pozorovateľky, ale s ostatnými hercami vytvára pozadie príbehu aktivistov – miera jej zaangažovanosti vzrastá. Pozadie príbehu je síce venované globálnemu otepľovaniu, boju za prírodu, ale hlavným je príbeh Aktivistu a Aktivistky.  Vo verejnom pôsobení sú zohratí, ale nadviazanie osobného vzťahu, pokusy o nehu sú neúspešné. Nedokážu sa objať, pobozkať, pritúliť. Menia sa na tulene. Približujú sa k sebe a tentokrát je pritúlenie sa úspešné. Sme zrejme príliš zahlcovaní informáciami na to, aby sme vzťahy riešili spontánne, tak ako zvieratá. Záver príbehu sa zdá byť absurdne úspešný, no aj napriek tomu Japonka „tanec seppuky“ vykoná opäť. Ale po ňom sa záhadne usmeje. Predstavenie má dve roviny – príbehovú a hodnotiacu. Japonka hodnotí, vždy vidí neúspech. Je pozorovateľkou z inej kultúry. V zhodnocovaní nezohľadňuje mieru úspechu postáv, len neúspešný výsledok. Možno nás režisér nabáda na iný bod pohľadu. Opodstatnenie tejto postavy v inscenácii je nejasné. Keď na jednej strane chápeme jednotlivé príbehy, nerozumieme pointe. Hudba, vytvorená Martinom Geišbergom a skupinou LaBon, je dotvárateľom atmosféry, alebo kontrapunktná k situácii (meditatívna), alebo ilustruje zvuky, zastupuje scénografiu. Inscenácia Rozmanité teórie o zemi je viac činoherná ako tanečná, pohyby sú skôr  štylizáciou, pohybovým divadlom, nie tancom. Tanec, pohybové a činoherné herectvo sa prelievajú z jedného do druhého organicky, zrozumiteľne, čitateľne a takmer neoddeliteľne. Miera tanca a pohybového/činoherného herectva je v jednotlivých častiach rôzna, žiadna uzavretá časť predstavenia nie je len tanečná a v žiadnej nie je úplná absencia tanca. Avšak na to, aby sa mohla inscenácia označiť za tanečno-činohernú, žiada sa práce s tancom vo vyššej miere. Najviac tanečnej choreografie nachádzame v sólových výstupoch Japonky (Maria Hernando Blasco), ktoré sú pomerne izolované od skupinových výstupov a jej tanec nesie prvky východných bojových umení. Režisér nás kritizuje, náš spôsob života a riešenia problémov. Snaží sa nám ukázať na troch príbehoch, ktoré narastajú od jedného jednoduchého pohybu (zodvihnutie kufríka) po globálny problém, našu nemohúcnosť, slabosť v dôležitých veciach. Psáno z premiéry 3. října 2014, Divadlo Štúdio tanca  Banská Bystrica
ROZMANITÉ TEÓRIE O ZEMI