Od Korzára po Bellu Figuru, alebo od Petipu po Kyliána

Korzár (Nina Polaková, Denys Cherevychko). Foto: Ashley Taylor, Wiener Staatsoper.

Úvod divadelnej sezóny 2016/2017 patril v balete viedenskej Štátnej opery repertoárovým predstaveniam, ktoré predznamenali, ako bude vyzerať. Riaditeľ baletného súboru Manuel Legris pri zostavovaní programu našiel rovnováhu medzi klasickými celovečernými titulmi a súčasnejšími trojačkami.  

Klasický Korzár v novom šate

Romantický balet Korzár zažíva akési obdobie popularity súvisiace s návratom na scény svetových divadiel. Po páde železnej opony ho inscenovalo mnoho súborov mimo krajín bývalého Sovietskeho zväzu a od roku 2016 je aj v repertoári baletu Štátnej opery vo Viedni. Manuel Legris sa pravdepodobne po vzore svojich bývalých kolegov z parížskej Opery (J.-G. Bart v Jekaterinburgu, 2007; Kader Belarbi v Toulouse, 2013) rozhodol vo Viedni inscenovať vlastnú verziu, ktorá mala premiéru 20. marca 2016. Podobne ako takmer všetci inscenátori pred ním, aj Legris pristúpil k úprave hudobnej partitúry. V spolupráci s korepetítorom viedenského baletu zaradili do partitúry skladby z iných baletov Adolpha Ch. Adama, a naopak vyradili skladby, ktoré im do konceptu inscenácie nezapadali. Hoci partitúra po úprave obsahuje skladby jedenástich hudobných skladateľov, neznie nesúrodo. Prekvapí len pas de deux zo Sylvie Léa Delibesa vložené do druhého dejstva a trio Odalisque z Adamovho baletu L’Écumeur de mer, ktoré nahradilo známe pas de trois v treťom dejstve.

Legris mierne upravil libreto a v záujme väčšej dramatizácie deja odstránil postavu otroka Aliho. Všetky veľké tanečné scény ako Le jardin animé, Pas de Forbans a Pas d’esclaves vychádzajú z petipovskej tradície a Legris do nich nezasahoval. Osobný vklad choreografa vidno v zborových scénach prvého a druhého dejstva, kde používa až nurejevovský spôsob tvorenia choreografie zborových tancov, vďaka čomu dostáva Korzár šmrnc aj na miestach, ktoré sú inokedy nudné. Scénická a kostýmová výprava z dielne Luisy Spinatelli pôsobí síce majestátne a luxusne, no vyhýba sa prezdobeniu a gýču. Mimoriadne pôsobivo vyznievajú maľované horizonty, ktoré pripomínajú takzvané morské scenérie ruského výtvarníka Ivana K. Ajvazovského.

V postavách hlavných hrdinov sa predstavili Nina Poláková (Médora) a Denys Cherevychko (Konrád), ktorí predviedli technickú bravúru i herecky dokonale zohratý pár. Polákovej Médora bola žensky éterická a Cherevychko vdýchol svojej postave esenciu vášnivého a milujúceho piráta. Dravosť a mužskú energiu priniesol na scénu Masayu Kimoto v postave Birbanta s výnimočnou allegrovou technikou. Menej presvedčivo pôsobil Alexandru Tcacenco (Lanquedem), ktorého výkon bol poznačený premiérovou trémou. Veľký aplauz publika zaslúžene získala Natascha Mair ako jedna z Odalisiek. O niečo menej istá bola Nina Tonoli v postave Gulnary. Fyzicky disponovanej tanečnici sa nedarilo dotáčať pirouettes na špičkách a osobne mi prekážali zvláštne náklony hlavy v niektorých pózach.

Manuel Legris vytvoril Korzára, ktorý rešpektuje romantickú tradíciu a vzdáva hold Mariusovi Petipovi, ale nie je muzeálnou kópiou starších inscenácií.  

Holandský večer: Van Manen / Ekman / Kylián

Paralelne s klasickým Korzárom zaradila dramaturgia do hracieho plánu na úvod sezóny aj predstavenie pozostávajúce z diel Hansa van Manena, Alexandra Ekmana a Jiřího Kyliána. Tri rozdielne produkcie od troch odlišných choreografov reprezentujúcich tri generácie spája fakt, že všetky tri diela boli premiérované v Holandsku.

Večer otvorila tanečná miniatúra Adagio Hammerklavier holandského choreografa Hansa van Manena. Hudba Beethovenovej Sonáty pre klavír, op. 106 tvorí východiskový bod k choreografii pre tri páry, ktorá sa nesie v adagiovom tempe. Je pravda, že dielo z roku 1973 (premiéra 4. októbra, Het Nationale Ballet) a jeho pomalé tempo spolu s absenciou dejovej línie môžu pôsobiť na diváka po chvíli ako uspávajúca tabletka, avšak ak sa dokážete sústrediť na kvalitu predvádzaných krokov v pomalom tempe, nájdete a oceníte jeho štýlovú čistotu. Kým všetci traja mužskí sólisti Alexandru Tcacenco, Roman Lazík a Michail Sosnovschi podali vyrovnaný výkon, spomedzi žien výrazne vyčnieval výkon Liudmily Konovalovej.

Úplným protipólom van Manenovmu Adagiu bola choreografia Alexandra Ekmana nazvaná Cacti. Ide v prvom rade o tanečnú optickú show, kde za pomoci kontrastov čiernej a bielej, premysleného svetelného dizajnu a pohybu tanečníkov vznikajú na scéne zaujímavé pohybujúce sa obrázky. Ekman vytvoril Cacti pre NDT 2 v roku 2010 a odvtedy ju pomerne často uvádzajú rôzne európske súbory. Celé dielo je rozdelené do viacerých častí, z ktorých najzaujímavejším je dueto sólistov. Zborové scény kalkulujú s vizuálnym efektom choreografie a vytváraním rytmu pomocou pohybov tela. Choreografia je nápaditá, svieža, pomerne vtipná. Súčasťou predstavenia je aj hovorený text, ktorý akoby chcel vniesť do diela vážnosť a filozofiu. Táto nanútená intelektuálna rovina mi pripadá absolútne zbytočná, balet si treba vychutnať tak, ako je, so svojou estetikou a energiou, bez umelo vnášaných cudzích pocitov. Slová chvály musia byť adresované Masayu Kimotovi, ktorý so svojou partnerkou Rebeccou Horner predviedol vskutku plastické, energické a hravé dueto.

Zlatým klincom večera bola Bella Figura Jiřího Kyliána. Bella Figura patrí k baletom, ktoré lavírujú medzi snom a realitou, je to čistá fyzická poézia, ktorá oplýva obrovskou mágiou. Od jej prvého uvedenia ubehlo už viac ako dvadsať rokov (premiéra 12. októbra 1995, NDT 1) a balet nestratil nič zo svojej hypnotickej sily. Pri jeho sledovaní je divák vtiahnutý do fascinujúceho sveta choreografie, Kyliánovej nekonečnej predstavivosti, muzikality a rafinovanosti. Bella Figura je poviedkou pre dospelých, mierne šteklivá, ale bez akejkoľvek vulgárnosti. Samozrejme, že Kyliánov balet najlepšie vyznie v podaní tanečníkov NDT, ale vďaka naštudovaniu Cory Bos-Kroese predviedol balet Štátnej opery vo Viedni nezabudnuteľný zážitok.  

Písané z predstavení 1. októbra (Korzár) a 8. októbra 2016 (Van Manen / Ekman / Kylián), Štátna opera Viedeň.  

Korzár
Choreografia: Manuel Legris podľa Mariusa Petipu
Dramaturgia a libreto: Manuel Legris a Jean-François Vazelle podľa Lorda Byrona, Jules-Henri Vernoy de Saint-Georgesa a Jozepha Maziliéra
Hudba: Adolphe Adam, Léo Delibes, Cesare Pugni, Riccardo Drigo, Baron Boris A. Fitingof-Shel, Yuli G. Gerber, Yevgeny M. Kornblit, Peter von Oldenburg, Ivan Y. Trubeckij a Albert Heinrich Zabel
Scéna a kostýmy: Luisa Spinatelli
Svetlá: Marion Hewlett  

Van Manen / Ekman / Kylián Adagio Hammerklavier
Choreografia: Hans van Manen
Hudba: Ludwig van Beethoven
Výprava: Jean-Paul Vroom
Naštudovanie: Mea Venema
Premiéra: 4. októbra 1973  

Cacti
Choreografia, scéna a kostýmy: Alexander Ekman
Hudba: Franz Schubert, Joseph Haydn a Ludwig van Beethoven
Svetlá: Tom Visser
Text: Spencer Theberge
Naštudovanie: Nina Botkay
Premiéra: 25. februára 2010  

Bella Figura
Choreografia, scéna a svetelný koncept: Jiří Kylián
Hudba: Lukas Foss, Giovanni Battista Pergolesi, Alessandro Marcello, Antonio Vivaldi a Giuseppe Torelli
Kostýmy: Joke Visser
Svetlá: Tom Bevoor
Asistenti choreografa: Cora Bos-Kroese a Stefan Zeromski
Naštudovanie: Cora Bos-Kroese
Premiéra: 12. októbra 1995