Constanza Macras je pôvodom Argentínčanka. V detstve ju považovali za dislektičku. Možno práve vďaka tomu dokázala rozvíjať artikuláciu inými prostriedkami. Spočiatku s tancom ťahala aj fashion design, ale zistila, že poriadne ťahať sa dá len za jeden koniec. Tanec študovala najskôr v New Yorku, potom v Amsterdame, už niekoľko rokov pôsobí v Berlíne. Keďže, ako sama hovorí, ťažko akceptuje iný názor, musela si raziť cestu po svojom. Začala založením skupiny Tamagotchi Y2K a od roku 2003 pôsobí s novým ansámblom DorkyPark. Jeho produkciu mohli pražskí diváci vidieť už v 2007 v divadle Archa. Teraz 21. januára bolo inscenáciou Constanzy Macras Hell on Earth na Novej Scéne Národného divadla otvorené pôsobisko zahraničným súborom.
Berlín je štát v štáte, mikrosvet v svete. Koncentrát noblesy a hnusu v jednom. Etika a etnika sú pertraktované témy, pretože nájsť balans v prúde nezastaviteľnej masy možností a nesúcostí sa dá len v teoretickej rovine. Každý sám za seba, avšak v systéme, ktorého bremeno je náročné niesť. O to viac tým, ktorý ešte nedokážu stáť celkom pevne. Napríklad tínedžeri. Hell on Earth je venované im. Sú to ich príbehy o nich. Macras, je gurážna žena, pretože tieto decká z problematickej Berlínskej štvrte Neukölln stavia na javisko do spleti svojich tanečníkov. A ukazuje všetko, v čom sa v plynulosti dní rochnia. Bez servítky a zbytočnej peotizácie, bezemočným raciom tlmočiacim realitu. Odvaha sa vypláca.
Úplne prvý príbeh, obyčajne vyrozprávaný, zdá sa byť kľúčovou diagnózou za živa zahnívajúcich lokálnych komunít. Je o lenivom mladíkovi, ktorý sa nerád sprchuje. Hráva s kamarátmi futbal na priľahlom cintoríne v miestach, kde ešte nie sú hroby. Živé hroby! Z donútenia po týždni vlezie pod vodu, keď sa utiera, doštípu ho škorpióny, pretože si v nehybnom uteráku založili hniezdo. Štát v štáte, Neukölln ako nehybné akvárium, kde sa zahniezďuje čoraz viac podpisových úderov.
Na javisku je v zásade od začiatku až do konca zdanlivo neprehľadný chaos. Tak štýlový, ako aj tematický. Motívy sa variujú prirýchlo, aby ich bolo možné dekódovať. Tanečné prvky prebiehajú až nepozorovane od street dance, cez break dance, s náznakmi brušných tancov, či orientálnych závanov japonských gejší a drobnými prvkami klasického baletu, ďalej cez hip-hop až po fyzické divadlo. Podobne je tomu aj s hudbou. Violistka a gitarista, ktorý zároveň zvláda klávesy a perkusie hrajú všetko možné od jazzu, cez scénickú hudbu, muzikál, nejaký pop, etno až po abstraktné poémy. Tak v hudbe, ako aj tanci sa jednotlivé sekvencie striedajú plynule, pritom nesú intenzívnu gnómu. Celostný javiskový tvar tak zostáva konzistentný. Ozajstný chaos, ktorý ale chrlí bujne hutnou dynamikou. Napokon aj táto preplnenosť scény veľa vypovedá. Chaotický babylon, v ktorom zaniká jednotlivec. Nie je zaujímavá ani rasa, ani vek, ani tvary tela. Posledné čo týmto mladým zostalo je gender, stávajúce eso, ktorým sa dá niekoho upútať. Z čoho ďalej vyplýva zneužívanie, využívanie, komplexy bezcennosti, pocity dospelosti, všetko zdanlivé. A pritom kruto reálne.
Scéna je v kuse preplnená tanečníkmi. Je pritom pomerne jednoduchá. Systémom viacerých plošín, čoby sídliska, vznikajú tanečné priestory vo viacerých úrovniach, takmer v plnej šírke a výške javiska. Vyváženosť inscenácie vzniká čiastočne práve scénickou prostotou. Pripomína síce mestskú štvrť, ale len náznakom. Okrem kúpeľňovej sprchy v centre javiska (ktorej sa väčšina tanečníkov vyhýba) a stromu s jablkami neprináša žiadne ďalšie symboly. Ostáva pri podstatnom. Pri poznaní a pri očistnom kúpeli. Jablká sa odtrhnú a rozkotúľajú rýchlo.
Tém, s ktorými choreografka narába je veľké množstvo. Sú nimi závisť (krásne tanečné masové striedavé duety, pri ktorých si tanečníci vymieňajú oblečenie), naivita (scéna s veľkým fénom a princezničkovské fialovo-ružové šatočky „znalých“ slečien, ich následné spievanie popových piesní a snaha pripodobniť sa svojim idolom) a napodobňovanie vzorov (koho by nešokovali hrubé a „znalé“ repliky ani nie 10-ročného chlapca, ktorý sa usiluje byť seberovný s pouličnými velikášmi), dozrievanie (vtipná scéna objavenia vlastného poprsia magického účinku), smečkovitosť (pobehovanie po javisku v nedeliteľnej skupine) a mnohé ďalšie artikulované s hrubosťou a surovosťou reality, tak zákernej, ako ju len nezletilci z predmestia môžu vytvoriť. Pozoruhodné sú opäť viaceré paralelné duety, tentoraz milostné. Stvárňujú ich mimoriadne len tanečníci, aby dokonale vypovedali o prvotnej oddanosti, možno až naozaj láske, ktorá sa následne premieňa v zákernosť a vlastný záujem. Tanečné milovanie pomedzi rozkotúľané jablká.
Najfascinujúcejším momentom hľadiac na ten neuveriteľne krutý svet je uvedomenie si, že práve toto predstavenie a ten dril jemu predchádzajúci chráni tých pár vyvolencov presne pred tým, čo sprostredkúvajú. Aspoň na chvíľu. Tak ako na počiatku, tak i na konci. Na rampe stojí chlapík, svalnáč, s takmer holou lebkou a nepríjemným pohľadom. V závere ohradzuje dejisko červenou bielou páskou. Akoby prístup do tejto štvrte bol prísne strážený. Akože sme naozaj len na chvíľu pozerali, ale skutočnosť zostáva sama.
Úplne prvý príbeh, obyčajne vyrozprávaný, zdá sa byť kľúčovou diagnózou za živa zahnívajúcich lokálnych komunít. Je o lenivom mladíkovi, ktorý sa nerád sprchuje. Hráva s kamarátmi futbal na priľahlom cintoríne v miestach, kde ešte nie sú hroby. Živé hroby! Z donútenia po týždni vlezie pod vodu, keď sa utiera, doštípu ho škorpióny, pretože si v nehybnom uteráku založili hniezdo. Štát v štáte, Neukölln ako nehybné akvárium, kde sa zahniezďuje čoraz viac podpisových úderov.
Na javisku je v zásade od začiatku až do konca zdanlivo neprehľadný chaos. Tak štýlový, ako aj tematický. Motívy sa variujú prirýchlo, aby ich bolo možné dekódovať. Tanečné prvky prebiehajú až nepozorovane od street dance, cez break dance, s náznakmi brušných tancov, či orientálnych závanov japonských gejší a drobnými prvkami klasického baletu, ďalej cez hip-hop až po fyzické divadlo. Podobne je tomu aj s hudbou. Violistka a gitarista, ktorý zároveň zvláda klávesy a perkusie hrajú všetko možné od jazzu, cez scénickú hudbu, muzikál, nejaký pop, etno až po abstraktné poémy. Tak v hudbe, ako aj tanci sa jednotlivé sekvencie striedajú plynule, pritom nesú intenzívnu gnómu. Celostný javiskový tvar tak zostáva konzistentný. Ozajstný chaos, ktorý ale chrlí bujne hutnou dynamikou. Napokon aj táto preplnenosť scény veľa vypovedá. Chaotický babylon, v ktorom zaniká jednotlivec. Nie je zaujímavá ani rasa, ani vek, ani tvary tela. Posledné čo týmto mladým zostalo je gender, stávajúce eso, ktorým sa dá niekoho upútať. Z čoho ďalej vyplýva zneužívanie, využívanie, komplexy bezcennosti, pocity dospelosti, všetko zdanlivé. A pritom kruto reálne.
Scéna je v kuse preplnená tanečníkmi. Je pritom pomerne jednoduchá. Systémom viacerých plošín, čoby sídliska, vznikajú tanečné priestory vo viacerých úrovniach, takmer v plnej šírke a výške javiska. Vyváženosť inscenácie vzniká čiastočne práve scénickou prostotou. Pripomína síce mestskú štvrť, ale len náznakom. Okrem kúpeľňovej sprchy v centre javiska (ktorej sa väčšina tanečníkov vyhýba) a stromu s jablkami neprináša žiadne ďalšie symboly. Ostáva pri podstatnom. Pri poznaní a pri očistnom kúpeli. Jablká sa odtrhnú a rozkotúľajú rýchlo.
Tém, s ktorými choreografka narába je veľké množstvo. Sú nimi závisť (krásne tanečné masové striedavé duety, pri ktorých si tanečníci vymieňajú oblečenie), naivita (scéna s veľkým fénom a princezničkovské fialovo-ružové šatočky „znalých“ slečien, ich následné spievanie popových piesní a snaha pripodobniť sa svojim idolom) a napodobňovanie vzorov (koho by nešokovali hrubé a „znalé“ repliky ani nie 10-ročného chlapca, ktorý sa usiluje byť seberovný s pouličnými velikášmi), dozrievanie (vtipná scéna objavenia vlastného poprsia magického účinku), smečkovitosť (pobehovanie po javisku v nedeliteľnej skupine) a mnohé ďalšie artikulované s hrubosťou a surovosťou reality, tak zákernej, ako ju len nezletilci z predmestia môžu vytvoriť. Pozoruhodné sú opäť viaceré paralelné duety, tentoraz milostné. Stvárňujú ich mimoriadne len tanečníci, aby dokonale vypovedali o prvotnej oddanosti, možno až naozaj láske, ktorá sa následne premieňa v zákernosť a vlastný záujem. Tanečné milovanie pomedzi rozkotúľané jablká.
Najfascinujúcejším momentom hľadiac na ten neuveriteľne krutý svet je uvedomenie si, že práve toto predstavenie a ten dril jemu predchádzajúci chráni tých pár vyvolencov presne pred tým, čo sprostredkúvajú. Aspoň na chvíľu. Tak ako na počiatku, tak i na konci. Na rampe stojí chlapík, svalnáč, s takmer holou lebkou a nepríjemným pohľadom. V závere ohradzuje dejisko červenou bielou páskou. Akoby prístup do tejto štvrte bol prísne strážený. Akože sme naozaj len na chvíľu pozerali, ale skutočnosť zostáva sama.
Petr K.
> Jenomže je tady druhá strana mince a tou jsou diváci, již, mohu-li se dopustit generalizace, bývají na oblastech spíše…Labutí jezero bez kontroverzí, otázek i inspirace