Spartakus – Antický konflikt v súčasných reáliách

Eva Sklyarová (Frýgia), Sergej Iegorov (Spartakus). Foto: Anton Faraonov.

Dramaturgická roztrieštenosť

Riaditeľ baletu ŠD Košice Andrii Sukhanov sa rozhodol zaradiť do repertoáru súboru veľký balet, ktorý je výzvou nielen pre interpretov, ale i pre inscenátorov. Po mimoriadne úspešnej inscenácii Anna Karenina (premiéra 24. apríla 2014) opäť zveril choreografiu a réžiu ruskému choreografovi Kirillovi Simonovovi. Ten zverenú slobodu pri tvorbe pretavil do javiskového tvaru, ktorý má len málo spoločné s chronicky známou verziou Jurija Grigoroviča. Predstavenie je v skutočnosti viac reflexiou súčasnej doby ako antickým príbehom o túžbe po slobode. Takýto posun je jednoznačne výzvou, ktorá skrýva však mnohé úskalia. Simonov sa s niektorými popasoval statočne, iné ostali nepovšimnuté.

Najvýraznejším problémom inscenácie je dramaturgická a režisérska stránka. Obsah baletu v bulletine informuje síce o légiách Rímskej ríše, otrokoch a sexuálnych radovánkach Rimanov, no úvodná scéna divákov uvedie do prostredia letiskovej haly. Crassus ako pilot neexistujúcej leteckej spoločnosti s háremom letušiek nechá uväzniť skupinu okolo Spartaka. Posun dejovej línie do súčasnosti by mohol ponúknuť zaujímavý dramaturgický materiál, ale s každým ďalším obrazom akosi preskakujeme cez časovú slučku, ocitáme sa na Doneckom letisku, staro rímskych gladiátorských hrách, v sado-masochistickom salóne. Kým dej ostáva v podstate totožný s ortodoxne známou Grigorovičovou inscenáciou, dramaturgia značne kríva. Prechody medzi jednotlivými obrazmi sú často stierané a nejasné, podobne je to s konaním hlavných hrdinov a to najmä v prvom dejstve. Divákovi sú servírované tanečné obrazy „dobrých“ i „zlých“ bez akéhokoľvek logického prepojenia. Na povrch sa vynárajú otázky, na ktoré sa len ťažko hľadajú odpovede. Prečo Crassus zajal Spartaka a jeho družinu? V akom vzťahu je Aegina s Crassom? Čo je dôvodom vyvolania gladiátorského zápasu, v ktorom bojuje Spartakus? Prečo Harmodius Spartaka zradí? Ako a kedy Aegina zadrží Frýgiu? Otázok je priveľa a dramaturgia predstavenia na ne neponúka jasné odpovede. Niektoré, metaforicky zašifrované dokážeme odčítať z filmových skečov premietaných na štyroch obrazovkách, iné sú ponechané na individuálnom domýšľaní si. Choreograf, režisér a dramaturg chcel povedať príliš veľa, množstvo rôznych podnetov a symbolov, ktoré však nedokázal upratať do zrozumiteľnej podoby. Osobne si myslím, že vďaka tejto inscenácii na povrch vystúpila aktuálna a akútna potreba vzdelávať a vychovávať tanečných dramaturgov.   

Choreografické inšpirácie

Svoje kvality Simonov ukázal ako choreograf. Pohybový slovník je neoklasický a tanečné väzby sú často inšpirované Georgom Balanchinom (zavesené klasické skoky, off-balance pózy), Williamom Forsytheom (port de bras a diagonálne línie) či Waynom Eaglingom (v partnerine, najmä prechody v zdvíhačkách). Mimoriadne zvláštnym momentom sú nástupy zborov, ktoré doslova pribehnú na značky a v pozore čakajú na začiatok choreografie. Z tanečnej choreografie tak účelovo vzniká spartakiádne cvičenie. Skutočne prepracované sú sólistické duetá, v ktorých necháva choreograf pohyb plynúť v dynamickom a súvislom tempe s množstvom efektných promenád a zdvíhačiek. Veľkú plochu na predvedenie technických zdatností dostanú hlavné postavy v sólových výstupoch, ktoré sú kumuláciou allegrových a rotačných prvkov. Autor sa nebráni ani štýlovému prieniku a v choreografii „hippies“ využije rock’n’rollové prvky kombinované s burleskou. Skvele krokovo premyslené sú dve pas de trois: Spartakus s dvomi gladiátormi a Aegina s Crassom a Harmodiom. Choreografia občas nerešpektuje hudobné vrcholy a niektoré pasáže sú priestorovo statické, čo je pravdepodobne dané veľkosťou scény. Na druhej strane obsahuje množstvo zaujímavého pohybového materiálu, ktorý adekvátne a pomerne pestro napĺňa hudobnú plochu. Simonov Chačaturjanovu hudbu zostrihal tak, aby korešpondovala s jeho predstavou inscenácie. Množstvo hudobných motívov v balete vôbec neodznie a iné iba v skrátenej úprave. Niektoré hudobné strihy sú nepostrehnuteľné a hudba plynie úplne prirodzene, kým na iných miestach pôsobia násilne a rušivo (hudba odznie z nahrávky – pravdepodobne z prevádzkových dôvodov).  

Nesúrodý vizuál

Jednou z najdiskutovanejších častí predstavenia sa stala na premiérových večeroch výprava, ktorej autorom je Pavol Juráš. Scénu tvorí fragment letiska, ktorý je v druhom dejstve ako vystrihnutý z apokalyptického filmu. Je dominantný a zaberá celý horizont i boky javiska. Napriek tomu, že ide o veľkú stavbu, nepôsobí vôbec ťažko. Je estetická, účelná a spolu so svetelným dizajnom veľmi dramatická. Horšie sú na tom kostýmy, ktoré by sa v skratke dali označiť ako nesúrodé. Na scéne sa vystriedajú od uniforiem letušiek a pilotov, streetových mikín, haute couture burleskných šiat, súčasného spodného prádla až po citácie antiky, disco 90-tych rokov a sado-masochistické kožené prvky. Jednotlivé kostýmy samé o sebe nie sú zlé, ale spolu na javisku predstavujú štýlový, strihový, dobový i materiálový chaos. Výsledný tvar vôbec nezodpovedá kostýmovým návrhom, ktoré sú vystavené vo foyeri divadla a sú viac než uspokojivé. Škoda, že pri ich realizácii nebola zachovaná pôvodná estetika a jednotný štýl, predstavenie by pôsobilo oveľa ucelenejšie a kompaktnejšie.

Výraznou súčasťou scény je film, ktorý dotvára celkové šialené tempo striedajúcich sa obrazov a často preberá dominantnú rolu. Autori Vasyl Sevastyanov a Anton Faraonov si dali záležať, aby nešlo len o estetický backdrop, ale ich filmové miniatúry miestami nahrádzajú chýbajúcu dramaturgiu, alebo definujú druhý plán. Film je miestami tak dominantný, že úplne odpútava pozornosť od tanečníkov a diania na scéne.  

Kvalitná interpretácia

Najsilnejšou zložkou predstavenia je interpretácia. Súbor pôsobí na javisku ako homogénny celok so silnou kolektívnou i individuálnou energiou. Tanečníci sú schopní vnímať priestor a ostatných okolo seba, prirodzene a rýchlo reagovať na vzniknuté situácie. Ženská časť zboru pôsobí veľmi dráždivo a dravo, muži tancujú s energiou a vášňou. Baletný zbor sa tak stáva plnohodnotným partnerom sólistom. Pravdepodobne najvýraznejšou spomedzi sólových postáv je Frýgia. Úlohu Spartakovej lásky stvárnila na prvej premiére Eva Sklyarová, ktorá disponuje mimoriadnymi interpretačnými kvalitami. Jej pohyb je prirodzene plynulý s kultivovanou dynamikou a uvedomelou presnosťou. Sklyarová na javisku po boku Spartaka bojuje, inokedy miluje i trpí. Nechýba jej pohybová ani výrazová šírka. Dokonale dokáže vygradovať záverečný monológ nad telom mŕtveho Spartaka. Jej alternácia Ami Fujikawa stvárnila postavu Frýgie so cťou. Technicky presnej interpretácii však chýbala Sklyarovej výrazová zrelosť. Podobne je na tom aj postava Aeginy, ktorú na prvej premiére zatancovala Shoko Yamada. Už v úvodných sólových výstupoch bolo zrejmé, že Japonka je s postavou absolútne stotožnená. Všetky skoky a piruety, ale najmä fouettés en tournant zvládla s ľahkosťou a istotou. Jej výstup bol temperamentný a dravý. Aegine Darie Ivanenkovej napriek snahe chýbal sexappeal. Mladučká sólistka má všetky technické predpoklady na stvárnenie postavy, ale potrebuje viac javiskových skúseností. Slangovo povedané: musí sa vytancovať. Postavu Spartaka stvárnili v alternácií Sergej Iegorov a Igor Pashko. Iegorov sa predviedol ako výborný partner v náročných duetách, ale chýbala mu dravosť a zápal pri revolučných scénach. Pashkov Spartakus mal hneď niekoľko polôh: nekompromisný bojovník, ješitný muž i nežný milenec. Kým Iegorov sa akoby šetril, Pashko dal do predstavenia všetku svoju energiu a to už od prvého vstupu na scénu. Veľmi vyrovnané výkony podali Vasyl Sevastyanov a Maksym Sklyar v postave Crassa. Obaja interpreti predviedli svoj ľahký skok, široké a obsiahle pohyby. Sevastyanovov Crassus bol viac pudový a miestami perverzný, kým Sklyar bol ušľachtilejší. Za zmienku stojí aj výstup Petra Rolíka, ktorý stvárnil postavu Harmodia na oboch premiérach. Choreograf použil Rolíka ako antickú sochu a sexuálnu hračku. Je veľká škoda, že postava Harmodia nie je širšia a nedáva interpretovi viac priestoru na ukázanie tanečných predností. Divák sa musí viac menej uspokojiť s pohľadom na jeho vypracované telo, ktorého muskulatúra pripomína sochy antických olympionikov. Výnimkou je len pas de trois s Aeginou a Crassom, kde je v polohe partnera, a krátka erotická fantázia Aeginy, pri ktorej v pološere vnímame krivky jeho nahého tela. Veľmi profesionálny výkon podal aj Evgenii Korsakov v postave jedného z gladiátorov. Korsakov disponuje čistou a akademickou formou v predvádzaných pohyboch, i keď mierne rezervovaným a chladným prejavom.

Inscenácia Spartaka nepochybne priniesla do pokojných Košíc rozruch. Javiskové spracovanie vyvolá množstvo debát a polemík v radoch odbornej verejnosti. Dôležité sú však reakcie publika a to odchádzalo z oboch premiér spokojné.

Psáno z první a druhé premiéry 18. a 19. března 2016, Štátne divadlo Košice.  

Spartakus
Libreto, režie, choreografie a dramaturgie: Kirill Simonov Hudba: Aram Iljič Chačaturjan
Scéna a kostýmy: Pavol Juráš
Světelný design: Aleksandr Mustonen
Film: Vasyl Sevastyanov a Anton Faraonov
Hudební nahrávka: Symfonický orchestr SSSR – Státní akademie Velkého divadla; dirigent: Algis Zhuraitis
Premiéry: 18. a 19. března 2016, ŠD Košice