Putin, požiar a ukradnuté posledné miesto – Pocty a pády tanečného sveta uplynulej sezóny

Foto – Instagram Sergeja Polunina.

Autor Katarína Zagorski

Akademické fanfáry pre Kyliána a Sládka

Svetového choreografa pôvodom z Československa, Jiřího Kyliána, v marci vyznamenali v Paríži, keď sa stal len ako tretí choreograf na svete členom prestížnej Akadémie krásnych umení. Ani na Slovensku sme nelenili a začiatkom júna Vysoká škola múzických umení za účasti rektorov viacerých slovenských a českých univerzít udelila v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca čestný doktorát profesorovi Milanovi Sládkovi, nášmu svetoznámemu, v Nemecku žijúcemu mímovi. Vo svojom prejave vyjadril až prekvapenie nad touto poctou, čím vyslal jasný signál, čo asi musí umelec dokázať a ako dlho na tom pracovať, ak chce takýto doktorát získať. Vo veku 81 rokov vôbec nespomaľuje, v súčasnosti hľadá súbor/inštitúciu, aby u nás mohol znovu naštudovať Kyrmezerovu Komédiu o bohatci a Lazarovi, s ktorou žal veľké úspechy v roku 1966.

Miesto pre tanec, berieme všetko

My by sme tu však najviac potrebovali, aby sa niekto prešiel po Bratislave ako pán Sládek po Kolíne nad Rýnom v roku 1974, keď si vyhliadol a prerobil jedno miesto na svoje Divadlo Kefka. Odkedy v Bratislave skončilo pod jeho vedením Divadlo Aréna, s priestorom na tanec a neverbálne divadlo nemáme šťastie. Ešte aj to posledné miesto záujmu v kultúrnej politike a médiách nám v rozhovore pre Denník N túto sezónu vyfúkol Vladimír Beskid, podľa ktorého je výtvarné umenie „spomedzi ostatných umení úplne na chvoste“. Keď si však človek pozrie, koľko priestorov, galérií a inštitúcií má súčasné výtvarné umenie a ako za ne vedia bojovať (napríklad o Kunsthalle), naše posledné miesto v tanci by sme asi požiadali späť. Nemáme nič, „hosťujeme“ kade možne aj nemožne, súčasnému tancu a pohybovému umeniu nie je v Bratislave špeciálne vyhradený ani meter. Za jeho lepšie postavenie už niekoľko rokov bojuje Platforma súčasného tanca (PlaST), ktorá má aspoň web, kde propaguje aktivity svojich členov.

Oheň na streche

Portál o tanci, ktorý by však systematicky informoval, reflektoval a celkovo zastupoval toto umenie, u nás zatiaľ chýba, a preto o tom, že na Stanici v Žiline horí, sme sa okrem pohotových denníkov mohli bližšie dozvedieť až z českého portálu tanecniaktuality.cz, ktorý o situácii podrobne informoval. Rôzne organizácie českej nezávislej scény hneď aj zorganizovali akcie na podporu Stanice, Tanec Praha jej venoval výťažok z otvorenia festivalu. Centrum súčasného umenia Stanica Žilina-Záriečie hostilo množstvo projektov tanečného a fyzického divadla, každoročne organizuje aj jeho prehliadku, festival Kiosk, ktorý sa začal vo štvrtok 25. júla. Nezávislej scéne je viac než nakloneným partnerom. V požiari zhorela ekologická stavba S2, v ktorej sa nachádzala divadelná sála. Veľmi potrebná zbierka na jej obnovu stále trvá.

Zbohom, PKB

Ďakujeme teda Česku, že nás dáva do obrazu aj o našich vlastných udalostiach. A je nám ľúto, že po 55 rokoch v júni pre nedostatočné dotácie končí jeden z najznámejších českých súborov, Pražský komorní balet. Preslávili ho choreografie dlhoročného vedúceho Pavla Šmoka (1927–2016), ktorý by si bol za svoju tanečnú invenciu tiež zaslúžil sedieť vo francúzskej akadémii. List na podporu tohto telesa poslal aj sám Šmokov obdivovateľ Jiří Kylián; napokon práve PKB v 80. rokoch prvýkrát uviedol Kyliánove balety v Čechách. Bol to jediný český profesionálny tanečný súbor s neoklasickým a súčasným repertoárom, ruší sa tu 20 zamestnaneckých miest. Vlna za jeho záchranu sa síce zdvihla, ale nebola dosť silná. Trochu to zvádza do paralely s jediným slovenským profesionálnym divadlom súčasného tanca – Divadlom Štúdio tanca v Banskej Bystrici –, ktorého dotácie pred pár rokmi stopla vtedy Kotlebova župa; nakoniec sa ho však zachrániť podarilo vďaka Banskobystričanom, ktorí si v župných voľbách 2017 zvolili zmenu. Zaujímavé je, že i teraz sa v Čechách v reakciách na koniec PKB zdvihli hlasy, či vôbec stojí za to zachraňovať, či je to stále kvalita a progres atď. Treba povedať, že tieto divadlá si svoj profesionálny štatút a podporu vybojovali, dokázali to ako jediní v našich republikách, a preto, keď na to príde, si minimálne ten boj za záchranu zaslúžia.

Pozor na budúcnosť

No a na záver, čo je nové? Okrem toho, že sa opäť rozbehlo niekoľko skvelých nezávislých tanečných projektov, je dôležité pozrieť sa, čo ponúkajú dve popredné slovenské tanečné inštitúcie a najlepšie ich spojenie. V spoločnom májovom tanečnom večere Baletu SND a jubilujúcej 70-ročnej VŠMU predstavili zaujímavý program choreografov rôznych tanečných štýlov zakončený poctou 90-ročnému Jurajovi Kubánkovi, ktorého nesmrteľní Tatranskí orli ukázali, aké choreografické perly u nás vytvoril v ľudovom tanci. (A že máme v autorskej tvorbe v ostatných štýloch čo robiť.) V jednej zo študentských choreografií hosťovali dokonca tanečníci priamo z hamburského baletu Johna Neumeiera, ale človeku napadne, prečo aspoň tí študenti nejdú svojej umeleckej forme viac po krku. Na skutočný baletný progres si môžeme zaskočiť budúcu sezónu napríklad do Paríža (niekde ho musia robiť), kde opäť pobeží v Palais Garnier Play Alexandra Ekmana. U nás tomu zatiaľ dávame slovenský rozmer v zmysle „zaujímavé spojenie“. Tých bolo počas spomínaného večera viac, skvele sadlo napríklad aj spolupráci choreografa a bývalého prvého sólistu SND Igora Holováča so študentmi Súkromného tanečného konzervatória v Liptovskom Hrádku. Na tých mlaďasov inak pozor – zvládnu klasiku, neoklasiku, a čo treba podčiarknuť, zároveň aj súčasné techniky, sú laureátmi celoslovenských interpretačných i choreografických (!) súťaží, proste potenciál, ktorý má na to, aby to tu pekne (a bárs aj nepekne) rozvíril. O chvíľu absolvujú – tak rýchlo, tanec, z toho posledného miesta preč, nech nám neutečú.

Převzato ze slovenského Denníku N.