Divadelné zoskupenie, vo svojej podstate tvorivé duo Miřenka Čechová a Radim Vizváry figurujú v Českej republike ako hlavní predstavitelia novej pantomímy, mimického a fyzického divadla. A takéto prvovýstupy nebývajú vždy jednoduché. Jednak by mali smerovať k prinášaniu svetových tendencií, jednak ich tvorcovia musia byť vo forme pre ich dosiahnutie a to ukazovať v uchopiteľnej forme a nachádzať témy, ktoré by boli schopné onú tiahu uniesť a dôveryhodne sprostredkovať. Príliš veľká zodpovednosť sa môže vyjaviť tak trochu ako handicap. V tomto prípade badateľný v novej inscenácii (samozrejme ak berieme výraz inscenácia v širokom zmysle divadelného diania v divadelnom priestore).
Aj dirigent z uznávaného telesa má potrebu z harmonických tónov známych skladateľov otvoriť sa snáď jemu bližšej variácii vlastnej improvizácie. Nuž sa teda festivalový divák ocitá v pocitovo ešte väčšom priestore obrovskej Haly C, ktorým sa rozliehajú zvuky klavírnej tvorby Jana Kučery. Od prvotnej rezonancie je jasné, že harmónia zostala trčať vo vyzdobených sálach pre väčšinového diváka a tu, pomedzi zákutie tohto industriálu sa rozlieha čosi plné chladu, istej prázdnoty, či viac nesúhlasu, plynú tóny rezistencie, boja, no zároveň prenikajú do podstaty, ktorá ukazuje motívy toho, čo sa odohráva i vizuálne. Festival Nultý bod nám práve predstavuje premiéru ďalšieho kusu Theatra Pantomissima s názvom Virginie – In a Dark Place.
Pomedzi oné hlasité trochu desivé tóny sa ukazuje žena, zjavne prijímajúca i odmietajúca seba, teda od prvého momentu vstupuje do popredia vnútorný konflikt. Je tak sugestívny, že sa zreteľne ukazuje ako hlavný problém, citeľne predznačuje prítomnosť kohosi ďalšieho. Ten sa zrodí onedlho, najprv má podobu tehotenstva, potom svietiacej busty, no čoskoro sa zrodí človek, syn, ako hlavný trýzniteľ nevyrovnanej matky a všetkého zranenia podľa Freuda. Na scénu nastupuje v plnej výzbroji svojej nevinnosti, z vreciek vykladá drobnosti, vtipne a hravo s nimi narába s vervou detského nadšenia, pretvára sa na chlapca majúceho v sebe akúsi vojenskú prirodzenosť až jeho hrátky prestupujú realitu, čím začína pôsobiť monštruózne. Gradácia do tohto momentu je vypointovaná priam majstrovsky, ale od okamihu, kedy si divák uvedomí, čo za „psychológiu“ sa tu odohráva, očakáva moment matko-vraždy s očami upretými na miniakvárium tušiac, že ono bude scénickým predstaviteľom popraviska. A tak sa aj stane, voda v ňom sa sfarbí do červena a prekvapivý moment nenastal. Zaiste, veď Freud ako téma nepredpokladá iný záver a akékoľvek ďalšie vyústenie by znamenalo jeho zbanalizovanie, či ironizáciu. Ale vyjadrovacími prvkami, či skôr scénickou zložkou sa možno vyhnúť mnohým klišé tvarom, akým azda najmarkantnejšie je práve krvavé akvárium. Je to možno daň za to, že na diele sa režijne podieľali viacerí a to Petr Boháč a Theatro Pantomissimo. Našťastie herecké dispozície pôsobili v silnej prevahe ponad všetky ostatné zložky. Predovšetkým nad scénou, ktorej autormi a tak isto aj kostýmov je Theatro Pantomissimo. Táto strane podstupovala práve dvom hlavným hereckým dominantám, so snahou minimalizovať rekvizity, či kostým a zároveň vyzdvihnúť ich významonosný charakter, no ich výber snáď mohol prebehnúť vo väčšej obratnosti a vyseparovaní notoricky známych symbolov. Dobrým riešením boli výpovedné kostýmy, ktoré sa v prvej sólo-ženskej časti stali symbolom bielej nevinnosti, naopak v druhej s prienikom zmyselnosti načrtnutej vrchným čiernym odevom. Chlapec, ktorý vyrástol na muža mal na nohaviciach obrovské vrecká plné hračiek, v ktorých časom zostali len tie ničivé. Už vyššie spomínaná hudba bola síce v precíznom súlade s pohybovými kreáciami a prísne zachytávala jednotlivé nálady a naladenia, no čo je zase v prospech inscenácie, nijako nedominovala a neupútavala na seba prevratnými tonálnymi zvratmi, či prekvapivými ladeniami. To sa nedá povedať o výkonoch tanečníkov-hercov-performerov Miřenky Čechovej a Radima Vizváryho, ktorí predviedli obrovskú angažovanosť vo svojich postavách a fyzickú pripravenosť pre zvládnutie snáď i omnoho náročnejších úloh. Oba prejavy pôsobili maximálne vyspelo, tak mimicky, ako aj fyzicky, či viac akrobaticky. Ich pohyby striktne spolupracovali s hudbou a zlievali sa tak do kompaktného celku, schopného vykresliť linky príbehu a nemenej emócií v ňom. Ďalšia zastávka pri budovaní novej pantomímy. No cesta je ešte dlhá.
Psáno z premiéry 30. 10. 2008
Petr K.
> Jenomže je tady druhá strana mince a tou jsou diváci, již, mohu-li se dopustit generalizace, bývají na oblastech spíše…Labutí jezero bez kontroverzí, otázek i inspirace