Balet prvej slovenskej scény obohatil svoj repertoár o svetovú novinku, ktorá, ako napovedá názov, je inšpirovaná slovenským folklórom. Hudobná partitúra Petra Breinera vychádza zo slovenských ľudových piesní orchestrálne upravených a „oblečených“ do nového moderného šatu. Pred choreografkou Natáliou Horečnou stála výzva v podobe svojej osobnej premiéry na domácej pôde (ide o prvú choreografiu Natálii Horečnej pre Balet SND).
Ústrednými postavami baletu sú Janko a Anička, dvaja zaľúbenci, ktorých sa snaží rozdeliť Temnota. Temnota pod podmienkou vrátenia svetla do ich malého mestečka žiada Jankovu lásku. Smutná Anička sa rozhodne ísť Janka hľadať a získať ho späť. To sa jej vďaka škriatkom, kvietkom a holúbkom podarí. Všetko sa končí happy endom – svadbou a navrátením svetla do mestečka. Na prvý pohľad triviálny rozprávkový príbeh má však aj druhú rovinu a tou je rovnováha vo svete, vo vzťahoch, v každom jedincovi. Jin a jang, svetlo a tma, dobro a zlo. Pre niekoho klišé, ale pravdou je, že práve tento spirituálny rozmer posúva dielo na inú úroveň. Naivný príbeh sa postupne transformuje do filozofickej roviny, veľmi ľudskej a najmä v druhom dejstve mysterióznej (hudobne aj tanečne).Dej je prerozprávaný veľmi zrozumiteľne. Hlbší zásah dramaturga sa žiada len v prvom obraze prvého dejstva, kde javisko zaplaví množstvo postáv a postavičiek a divákovi nie sú celkom jasné vzťahy medzi zúčastnenými.
Postavy Jankovej matky a otca je možné identifikovať len na základe bulletinu, alebo si počkať až na koniec predstavenia. Naopak postava Temnoty je veľmi výrazná a jej význam je znásobený suitou piatich mužov predstavujúcich čiernych apoštolov. Nenásilný humor prináša na javisko postava Kataríny, ktorá pomáha Aničke získať Janka späť. Rovinu nereálneho sveta zastupujú víly, kvietky, holúbky a škriatkovia. Druhé dejstvo upúšťa od popisného deja a je skôr pohybovou fantáziou naplnenou symbolmi a hlbšími myšlienkami. Začína sa duetom Duší, ktorý voľne prechádza do tanca svetiel a vrcholí svadbou hlavných postáv. Pohybový slovník Horečnej je kombináciou prvkov techniky klasického tanca, štylizovaných motívov slovenského folklóru a princípov moderného baletu, ktoré sú vzhľadom k téme diela logickým vyústením dlhoročných skúseností choreografky (v bulletine ho charakterizuje ako špinavú, zemitú neoklasiku). Tieto zdanlivo nekombinovateľné druhy pohybov dokáže Horečná choreograficky „upratať“ do vyváženého symbiotického vzťahu. Vďaka bohatej pohybovej fantázii ponúka choreografia neustále nové inšpirujúce a zaujímavé pohybové podnety, ktoré sú dôkazom kompetentnosti a talentu mladej autorky. Choreografka doslova chrlí nápad za nápadom a pozorný divák nemá šancu sa nudiť. Horečnej prínos sa všaknevzťahuje len na krokové väzby, ale i javiskovú kresbu, muzikalitu, rozdelenie tanca do viacerých rovín, čoho výsledkom je javisko plné tanca bez prázdnych a nudných plôch. Výnimku z vírivého a energického toku pohybov tvoria len duetá, kde Horečná dáva priestor pohybovej lyrike založenej na vnútorných emóciách interpretov, oslobodených od technických ornamentov a prílišného pátosu. Tanec je čistý vo svojej forme, príjemný na pohľad a je zrozumiteľným prostriedkom na prenesenie emócie a pochopenie príbehu.
Silným momentom predstavenia je interpretačná stránka súboru, z ktorého Horečná vydolovala maximum, oslobodila ho od klasickej akademickej strnulosti, roztancovala ho vo všetkých rovinách. Taktiež treba podotknúť, že Horečná má nos na odhad osobností a obsadenie postáv. Petrovi Dedinskému (Janko) je pohyb na javisku tak prirodzený, ako dýchanie. Jeho pohyb je plastický, dynamický, mäkký a široký zároveň. S eleganciou pantera tlmí dopady a izolovanými pohybmi pretvára choreografiu na skutočný zážitok. Jeho alternant Samuel Price v postave Janka vyšiel zo svojej ulity a predviedol svoj prirodzený herecký i pohybový talent. Anička v podaní Any-Sanziany Beschie sa nebojí pohybovo zariskovať, byť off-balance, vzdať sa kontroly nad niektorými pohybmi. Jej láska k Jankovi sa naplno prejaví vo svadobnom duete veľmi dievčenskou a čistou nehou. Anička Kataríny Kaanovej je detsky naivná, ale i pevne odhodlaná bojovať o svoju lásku. V tanci je viac akademická a presná. Jedným z vrcholov predstavenia je dueto Duší. Pomalá, až transcendentálna choreografia dala vyniknúť telesným dispozíciám Rominy Kołodziej, ktorá sa vďaka Damiánovi Šimkovi vznáša a svojimi pohybmi vpisuje do vzduchu neviditeľné symboly. Alternácia v podaní Glorie Todeschini a Calogera Faillu priniesla na javisko pocitový ohňostroj, milión svetielok nehy, lásky a plynulosti. Predstaviteľky Temnoty, Chelsea Andrejic a Ilinca Gribincea, predviedli vyvážený výkon, aj keď každá po svojom. Andrejic bola viac technická a autoritatívna, Gribincea viac démonická. Zaujímavosťou tejto postavy je, že choreografka nešpecifikuje postavu ako automaticky zlú. Charakter Temnoty je tak oveľa zaujímavejší a bohatší. Divákov nesklamal ani miláčik bratislavského publika Juraj Žilinčár v postave Poštára. Jeho výkon by sa dal charakterizovať ako svižný, presný, rýchly, plastický a vtipný. Jeho alternant Andrej Cagáň bol pohybovo vláčnejší, no vďaka prirodzenému flegmatizmu vložil do postavy sympatickú rovinu humoru. Vyslovene komickou postavou je i Katarína, ktorá je vnútorne čistá a infantilne milá. Obe alternácie Kataríny, Sarah Millner i Bethan Smith, osobným vkladom dodali postave život a žiadanú naivitu. Obe dokázali zahrať humorné situácie bez zbytočného pátosu a nechcenej trápnosti. Jedným z najpôsobivejších momentov (vizuálne i tanečne) je vstup Jin a Jang. Horečná obsadila do týchto postáv dvojičky Sakuru a Sumire Shojima. Dvojičky sú na nerozoznanie nielen výzorom, ale aj tanečne, čím vzniká absolútna rovnováha medzi energiami jin a jang. Výkon až počítačovo presných sestier je dych berúci. Pochvalu si určite zaslúžia predstavitelia Holubov, a to najmä ich ženská časť v podaní Viktórii Árvovej a Violy Mariner. V zborových scénach dominovala mužská časť súboru. Čierni apoštoli predviedli množstvo technicky náročných pasáží s dominantnou mužskou energiou. Brilantné veľké allegro bolo výsadou škriatkov, ktorí sa doslova predbiehali v karikovaní svojich komických postáv. Nesynchrónne a rozpačito pôsobili výstupy víl a kvetov. Baletný zbor zahviezdil v tanci svetiel, ktorý je v kontexte predstavenia vizuálnym orgazmom. Je to obraz, v ktorom všetky zúčastnené zložky splývajú v dokonalú harmóniu.
Vizuálna stránka predstavenia sa nesie väčšinou v duchu minimalizmu. Peter Janků ponúka divákovi hneď niekoľko možností ako narábať so scénickými prostriedkami. Najviac rušivé sú práve tie popisné, akými je mestečko s maketami mestských domov na horizonte a svadba Temnoty v prostredí akejsi dedinskej krčmy s drevenými lavicami, trámami a masívnym dreveným lustrom. Obe tieto stvárnenia pôsobia ťažko, mohutne a v kontexte inscenácie rušivo. Na druhej strane veľmi poeticky vyznievajú obrazy, kde Janků pracuje so symbolmi a kontrastom bielej a čiernej.
Napríklad pred bielym horizontom je čierna zvlnená plocha pripomínajúca zvlnenú krajinu, po ktorej sa „rúti“ na bicykli poštár. Scénograf veľmi efektívne vyriešil vstup Jin a Jang otvorením čierneho horizontu do strán a hore, čím vznikla pomyselná brána. Podobný efekt sa objaví na konci predstavenia, keď sa po otvorení horizontu objaví veľká svetelná stena, do ktorej Janko zasunie prameň svetla a celá stena sa rozsvieti.
Podobne ako pri scénografii, aj pri kostýmoch platí „menej je viac“. Lea Fekete navrhla kostýmy, ktoré čerpajú detaily z ľudových krojov, ale nie sú popisné. S použitím ľahkých materiálov vytvorila moderné odevy, ktoré korešpondujú s predstavením a umožňujú tanečníkom voľne sa hýbať. Vyhýba sa príliš krikľavým farbám (výnimkou je kostým Kataríny) a zložitým strihom. Veľmi efektné sú kostýmy svetelných párov, ktoré skutočne svietia (trikoty so svetelnými hadicami) a kostýmy Jin a Jang v kontraste bielej a čiernej s červeným folklórnym detailom. Odevy sólistov sú veľmi jednoduché a naturálne. Mimoriadne efektný je svadobný kostým Aničky. Naopak, ako z iného baletu pôsobia lesné víly vo farebných tunikách.
V predstavení hrá veľmi dôležitú úlohu svetelný dizajn, ktorý je u nás stále často podceňovaný. Pre inscenáciu ho vytvoril Horečnej dlhoročný spolupracovník Mario Ilsanker. Hra svetiel vyvážene dotvára atmosféru celku.
V neposlednom rade je tu hudba Petra Breinera. Adaptácie trinástich ľudových piesní, pri ktorých počúvaní mi nedá nespomenúť si na Svetozára Stračinu a jeho tvorbu (nechcem však porovnávať neporovnateľné). Hudba má z môjho pohľadu svoje plusy i mínusy, miestami je ľúbivá, inokedy iritujúca, niekedy farebná, inokedy prázdna. Skladateľ sa s hudbou vyhral a nepochybujem o tom, že nejedného Slováka poteší zvuk fujary či drumble. Orchester hral pod taktovkou skladateľa vyvážene a sústredene. Na „šťave“ mu pridali Stanislav Palúch (husle), Boris Lenko (akordeón) a Milan Rendoš (zvonce, píšťaly, fujary, drumble, gajdica), na ktorých sa žiaľ zabudlo pri klaňačke.
Choreografická premiéra Natálii Horečnej na pôde Slovenského národného divadla sa podarila na jednotku. Napokon má okrem nespochybniteľného talentu aj výbornú školu – roky spolupracovala s tanečnými mágmi ako John Neumeier a Jiří Kylián. Slovenské tance naplnili SND živým svetlom a verím, že budú mať dlhý a divácky úspešný život.
Psáno z první a druhé premiéry 19. a 20. února 2016, Slovenské národné divadlo, Bratislava.
Slovenské tance – Životy svetiel
Choreografie, libreto a režie: Natália Horečná
Hudba a hudební nastudování, dirigent: Peter Breiner Asistentka choreografky: Nikoleta Rafaelisová Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Lea Fekete
Světelný design: Mario Ilsanker Dramaturgie: Eva Gajdošová Premiéra: 19. a 20. února 2016, nová budova SND
VAŠE HODNOCENÍ
Hodnoceno 1x
Kata Zagorski
No jo, niekedy sa nepodarí. Ale zase niekedy je to komunikačne konzistentné, aj celkom adresné aj javisková istota tam…Nadčasově neuchopitelná excelence, anebo přehlédnutí diváka?