Česká taneční platforma: Tři otázky pro Jozefa Fručka

Linda Kapetanea a Jozef Fruček, foto: Ariadna Girones

Autor Daniela Machová

Tým performerů pro představení Collective Loss of Memory se tentokrát vybíral na základě konkurzu, do kterého se přihlásilo přes pět set účastníků. Jaká to byla zkušenost?
Už dlho pred začiatkom skúšobného procesu sme vedeli tému a v podstate aj obsah predstavenia. Preto sme chceli vybrať do projektu hercov a tanečníkov, ktorí by boli schopní takúto tému uniesť. Rovnako bolo pre nás dôležité uvidieť nových ľudí. Do projektu sa prihlásilo 500 tanečníkov, ale na samotný konkurz sme pozvali len 100. Nikto nemá rád konkurzy a my tiež nie, ale je to výborná skúška/test, ako ukázať v krátkom čase svoj kreatívny potenciál, ako byť samým sebou. Byť samým sebou nie je veľmi jednoduché, najmä keď sa od vás vyžaduje veľa vecí v krátkom čase. V každom prípade to bol výborný zážitok. Videli sme veľa talentovaných ľudí.

Nakolik se pak lišila práce s čerstvě utvořeným „uskupením“ od tvorby pro soubor s poměrně stabilní členskou základnou? Jaké výhody – a naopak nevýhody – přinášela tato situace?
Každá situácia a zoskupenie prináša svoje výhody a tie sa treba naučiť zužitkovať. Nevýhody netreba vôbec spomínať. Či už to je stála skupina, alebo nové zoskupenie, na tom nezáleží. My sme si vždy vedeli užiť každú tvorbu nového predstavenia. Keď tvoríme, netrpíme. Vytvárať inscenáciu so skupinou talentovaných, pracovitých performerov je zážitok. Tvoríš, špekuluješ, hráš sa, si vážny, potom sa opäť hráš, si znudený, zrazu inšpirovaný, skladáš a rozkladáš a dookola. S každým stretnutím stretávaš nový svet, nové idey, o tom, kto si a čo robíš. Každá osoba ti dáva príležitosť opäť sa pozrieť na svoje modely vnímania, dáva ti príležitosť vyvíjať sa a rozvíjať kontext, v ktorom formulujeme svoje poznanie. Vďaka druhým sme tým, čím sme.
Jediná výzva je, ako udržať medzinárodný kolektív pohromade počas dlhšieho obdobia.

Nejenže jste choreografickým tandemem, jste navíc i manželé. Jak se vám daří obě tyto polohy skloubit? Nenosíte si „pracovní“ starosti domů, a naopak „soukromé“ do sálu? V čem se v choreografické tvorbě doplňujete, lišíte?
Myslím si, že sme veľmi dynamické zoskupenie, v ktorom sú konflikty na dennom poriadku. Bez nich si náš vzťah neviem predstaviť. Bijeme sa o každú ideu a projekt, o životný postoj, báseň či obraz, je to správny boj. Rád by som žil harmonický bezkonfliktný vzťah, ale realita je iná a krajšia. Máme krásnu rodinu, deti, ktoré nás ľúbia, rodičov, ktorí nám pomáhajú, vynikajúcich študentov, úžasných umelcov, s ktorými spolupracujeme, cestujeme, žijeme, hádame sa, hľadáme sa, máme sa radi, potom sa opäť hádame, telá nás bolia viac, spávame menej, starneme a sme spolu, jednoducho krása. Sme neústupčiví, zaťatí, s veľkými zubami, pripravení zahryznúť do akejkoľvek výzvy, ktorá sa pred nás postaví. Sme nikto a nikým zostaneme. Preto je pre nás jednoduché experimentovať a hľadať a meniť a navracať sa.